Za komunistov sme postihnutých nemali, dnes vyhrávajú medaily

Možno ste si v civilizovanom zahraničí všimli, koľko zdravotne postihnutých je v uliciach. Ako im súkromný i verejný sektor vychádzajú v ústrety. Prístupné toalety, pomoc na letiskách. Všade, kde je to možné, nastúpila bezbariérovosť. Aj to je súčasť slobody: Empatia, rešpekt a tolerancia.

Niektorí si pamätáte aj to, ako boli za socializmu zdravotne postihnutí poschovávaní po ošarpaných kaštieľoch, z ktorých komunisti spravili ústavy. Alebo v tom lepšom prípade po bytoch. Socialistický človek predsa nemohol byť všakovako pokrivený, neschopný pohybovať sa bez vozíčka, bez pomoci. Socialistický človek, ten výstavný exemplár, nemohol byť autista, nemohol mať Downov syndróm. Teda mohol, ale iba v hlbokom súkromí.

deaflympiada

Medailoví deaflympionici

Socialistický človek musel vyzerať zdravo. Mohol byť nanajvýš nešťastný. Tak vo vnútri, v sebe.

Dokonca existovala aj vyhrážka, ktorou niektorí učitelia i rodičia strašili zlých žiakov. Veď počkaj, skončíš na Mokrohájskej! Na Mokrohájskej v Bratislave bola a stále je škola pre žiakov s telesným postihnutím. Socialistická výchova bola prešpikovaná dešpektom voči zdravotne postihnutým už od detstva. Takto vyzerala kultúra neslobody. Úmyselne hovorím o kultúre, lebo darmo by ste hľadali v zákonoch po osudnom roku 1948 ich nejakú explicitnú diskrimináciu. Bolo to viac zahmlené.

Ak sa pozriem ešte o pár rokov dozadu, na to, s akým árijským odporom vnímalo zdravotne postihnutých nacistické Nemecko, myslím, že jedným zo znakov, ako identifikovať totalitný režim, je aj tento aspekt.

A keď dnes vidím všetko to úsilie, všetok ten zápas, aby zdravotne postihnutí boli začlenení do spoločnosti so všetkými písanými i nepísanými právami, s akcentom na ich dôstojnosť a rovnosť, dostávam zároveň rukolapný dôkaz, že aj my tu, na Slovensku, ideme správnym smerom. Že aj my tu, na Slovensku, vyháňame démona totality, neslobody zo svojich duší. Akurát na môj vkus človeka, ktorý dlhodobo spolupracuje s nepočujúcimi, postupujeme vpred pomalšie, akoby sme mohli. Ale najmä mali.

Som si istý, že to, ako sa správame k zdravotne postihnutým, určuje aj to, ako sa všetci správame k sebe navzájom. V akýchkoľvek životných situáciách. Či už v rodine, pri nákupe, počas dedinskej tancovačky alebo v práci. A som si istý, že tolerantné a empatické spoločnosti, bojujúce s predsudkami a odstraňujúce diskrimináciu sú okrem iného aj ekonomicky úspešnejšie. Jednoducho, ľuďom sa v takých spoločnostiach lepšie žije. Materiálne i pocitovo.

No a v tomto kontexte sa pozerám aj na nedávny úspech slovenských deaflympionikov, ktorí koncom júla priniesli z 23. letnej deaflympiády v tureckom Samsune najviac medailí v slovenskej histórii. A to aj napriek veľmi skromným podmienkam, v ktorých sa pripravujú.

Vďaka šiestim medailám sa Slovensko umiestnilo na 15. mieste z 97 krajín. Všetky tri cenné kovy vybojoval cyklista Adrian Babič, zlato spred štyroch rokov obhájila vo vrhu guľou Ivana Krištofičová a dvoma medailami narušili čínsku hegemóniu stolní tenisti Eva Jurková a Thomas Keinath.

Ako ambasádor Deaflympijského výboru Slovenska sa nebojím s pátosom povedať: Som na týchto športovcov hrdý. Aj na ich trénerov a tých, čo ich podporujú. Lebo uplietli z „ničoho“ bič.