Barbara Randušková je moja dlhoročná kamarátka, ale v prvom rade je veľmi šikovná mladá žena. V súčasnosti je na Slovensku jedinou psychologičkou, ktorá plynule používa slovenský posunkový jazyk. Prečítaj si náš rozhovor, v ktorom sa dozvieš veľa zaujímavých informácií nielen z jej života, ale aj zo sveta Nepočujúcich.
Rozhovor
Vrátila si sa po rokoch z Anglicka späť na Slovensko. Čo je samozrejme super. Prezraď, čo si tam robila?
Do Londýna som odišla študovať. Ja som totiž urobila takú šialenosť, že som si na Mgr. nepodala žiadnu prihlášku na Slovensko, ale všetko do Anglicka. Nejakým spôsobom ma to tam ťahalo. Žila som tam dokopy 3,5 roka.
V Londýne som študovala psychoterapiu a to pozostávalo z viacerých povinných častí. Čas som v rámci štúdia trávila najmä v škole, v rámci “sebaštúdia“ som ho trávila na gauči u mojej terapeutky a v rámci “sebaštúdia“ a „štúdia iných“ som ho trávila praxou v terapeutickom kresle so striedajúcimi sa klientmi oproti mne. Samozrejme všetko postupne, ale toto tvorilo gro štúdia. Takto nakombinované štúdium spolu s faktom, že som tam išla úplne sama odstrihnutá od všetkého tu v Bratislave sa mi postaralo o riadnu dávku seba(s)poznania, ale aj večerov, kedy som sa cítila neskutočne sama.
Taktiež som mala to šťastie učiť sa po boku klinického hypnoterapeuta a človeka, ktorý sa venoval praktikám tibetského buddhizmu a yogy nidry, študoval dýchanie a svojou kombináciou západných a východných techník si vytvoril unikátnu metódu pracovania s ľuďmi na jeho skupinových hodinách, ktorá ma hneď oslovila. Keďže ma jeho spôsob nazerania na človeka a jeho vnímanie ako také fascinovali, chcela som sa o tom naučiť viac a tak aj bolo. Neskôr som pod jeho supervíziou začala viesť hodiny aj ja. Je to jedno z priateľstiev, ktoré si nesmierne vážim a ktoré zostáva dodnes pre mňa niečím tajomné. S Benom sa človek nerozprával tak ako to my dennodenne robíme, že si prejdeme inventár vecí, s ktorými nie sme spokojní, ktoré sa nám podarili atď. Nikdy to nebola konverzácia každodenná. S ním bol pod drobnohľadom najmä môj spôsob myslenia, to, ako si sama škodím, či už slovami alebo z nich plynúcimi presvedčeniami alebo to, ako si sama znemožňujem môcť sa každé ráno zobudiť si a povedať si, že toto bude pekný deň. A toto pri ňom zažíval každý jeho klient.
No a popri týchto rôznych zážitkoch, ktoré mi umožňovali ísť do neskutočnej hĺbky a neustáleho spytovania sa o živote, jeho zmysle a zmysle mojej existencie, som sa nakoniec vždy vrátila nohami na zem, či už ako čašníčka v hoteli, recepčná v jógovom štúdiu alebo v rôznych iných bežných zamestnaniach, ktoré človek popri škole má.
Čo ti v zahraničí najviac chýbalo? A naopak, čo si objavila v Anglicku a u nás to chýba?
Na túto otázku sa pýta napísať, že rodina a priatelia a samozrejme, že áno, chýbali mi, ale bola som inak nastavená. Proste som bola v bojovom móde a v móde, že to idem všetko zvládnuť. Za rodinou a priateľmi som mohla v podstate ísť kedykoľvek som chcela, keďže je Londýn od Bratislavy vzdialený 2 hodiny lietadlom.
Takže to čo mi naozaj v slabých chvíľkach chýbalo bola moja komfortná zóna, ten taký nalinkovaný život, ktorý som inak mala rada lebo každá z tých linajok bola mnou vybraná a bavila ma. Či už to bola psychológia, tanec, vystúpenia, posunkový jazyk, práca v občianskom združení Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich, ono to všetko krásne plynulo a tvorilo mi to o sebe jeden sebavedomý, príjemný, ale prediktabilný sebaobraz také príjemné smerovanie, ktoré som vedela predpovedať a v podstate nič ma tam nemohlo nejako výrazne prekvapiť. No, lenže takto by som sa toho asi veľa nenaučila a teda prirodzene musela prísť zmena.
To, čo som v Anglicku objavila je paradoxne vľúdnosť ľudí, väčšia otvorenosť a to, že naozaj môžeš byť kým chceš, obliekať sa ako chceš a ľudia tú rozmanitosť jednoducho akceptujú. Taká väčšia sloboda. Samozrejme, žila som v Londýne, neviem hovoriť za nejaké menšie mestečká či vidiek. Takto som to vnímala ja v tom každodennom chaose večne preplneného metra a tmavých uličiek, v ktorých som sa paradoxne bála menej ako tu u nás na Slovensku či v Bratislave.
Čo ťa nakoniec presvedčilo, aby si sa vrátila späť domov?
Môj vnútorný pocit. Kvôli niečomu som sa mala vrátiť a teraz už viem prečo.
Z vlastných skúseností, poradila by si mladým ľuďom „skúsiť šťastie“ v zahraničí alebo naopak doma? Aký je tvoj pohľad na túto často diskutovanú tému?
Áno určite. Neviem, či zrovna skúsiť šťastie, ale určite spoznať seba z iného uhla, začať s čistým štítom, objaviť a potrénovať vlastnú odolnosť, nabrať viac pokory a jednoducho vystaviť sa nekomfortu. Toto odporúčam.
Takže mladý, starý, akýkoľvek človek, prehováram priamo k tebe – ak máš možnosť ísť a niečo ťa niekam ťahá, choď. Nenechaj sa odradiť strachom a ani neprajnými rečami. Ty vieš, čo treba urobiť.
Ako si sa dostala k posunkovému jazyku? Čo bolo spúšťacím mechanizmom toho, že si sa rozhodla, že sa ho naučíš?
Spúšťacím mechanizmom bol môj pocit alebo by som to nazvala až vnuknutím, že sa ho mám ísť naučiť. Jednoducho som to tak cítila, že chcem. Veľmi. Tak som si našla na nete OZtko, ktoré práve organizovalo kurz vedený Nepočujúcim lektorom a viac som nepotrebovala. Už aj som bola na prvej hodine a vedela som, že chcem pre toto urobiť v mojom živote miesto. A tak je tomu až doteraz. Hoci tam je tá 3,5 ročná londýnska prestávka, k posunkovému jazyku som sa vrátila.
Ako dlho ti trvalo, kým si sa ho naučila?
Toto je veľmi ťažko zodpovedateľná otázka a je to veľmi individuálne. Ja to poviem takto. Začala som chodiť na kurz. Po 2-3 mesiacoch ma zobrali na miesto pracovnej asistentky pre osoby s poruchou sluchu (formulácia zo zákona), čiže som bola hodená do vody a musela som sa naučiť plávať. Do práce som chodila každý deň (popri škole) a v OZtku som bola jediná počujúca medzi Nepočujúcimi. Samozrejme po 2-3 mesiacoch, človek ledva ovláda aké také základy, ale vtedy bola vraj situácia taká, že Michal (riaditeľ OZ) videl, že by teoreticky jedného dňa mohlo z toho môjho posunkovania niečo byť a riskol to. To, či to bol dobrý krok by bolo treba sa opýtať už priamo jeho. Naučiť sa posunkový jazyk trvá tak dlho, ako naučiť sa akýkoľvek iný cudzí jazyk, čo znamená, že to reálne závisí od praxe a od toho ako často človek ten jazyk používa.
Je posunkový jazyk internacionálny, alebo má každá krajina jeho vlastnú podobu?
Posunkový jazyk nie je medzinárodný ako taký. Každý štát ma vlastný posunkový jazyk, to znamená, že my máme slovenský. Existuje český, poľský, maďarský, atď. Dnes vieme, že máme na svete okolo 300 posunkových jazykov. Pre ľudí, ktorí sa nad touto informáciou pozastavili a prebehla im myšlienka, že to je škoda, pozdravujem a ukľudním, že aj ja som si to samozrejme na začiatku myslela. ALE! Existuje aj medzinárodný posunkový systém (pozor, nie jazyk! ale systém), ktorý sa používa na konferenciách a rôznych medzinárodných podujatiach.
Aktuálne si na Slovensku jedinou psychologičkou, ktorá plynule používa slovenský posunkový jazyk. Čo je na jednej strane obdivuhodné, na strane druhej aj trošku smutné. Čo myslíš, v čom je chyba, kde má naša krajina medzery?
Tu sa trošku rozpíšem. Ja si myslím, že sa nedá niekoho alebo niečo priamo obviňovať. Všetko podlieha akémusi vývoju. A niekde to ide rýchlejšie a niekde pomalšie. Vnímam to tak, že to súvisí aj s vývinom psychológie ako vednej disciplíny a s tým faktom, že ľuďom so zdravotným znevýhodnením sa nevenovalo z hľadiska psychológie, ale z hľadiska špeciálnej pedagogiky, ktorej súčasťou je aj psychológia. Priamo pri štúdiu sme my mali napríklad len jednu prednášku o psychológií zdravotne znevýhodnených, čo len reflektuje to, čo som spomenula vyššie.
Ďalšia vec je, že zase psychoterapia ako taká pri svojom zrode už bola diskriminačná a primárne adresovaná predstaviteľom takej tej „strednej bielej“ vrstvy (white privilege) a slúžila najmä im. Vedeli si to dovoliť. Ľudia s inakosťami, fyzickými, zdravotnými, či rasovými do tejto skupiny nepatrili.
Čo sa týka oblasti Nepočujúcich, tak sa na Slovensku tejto téme venovali viacerí psychológovia, ktorí ovládali nejaké základy, avšak, nedalo sa hovoriť o tom, že pracovali v posunkovom jazyku s Nepočujúcimi.
Ďalším faktom je aj to, že v roku 1880 bolo na jednom kongrese vyhlásené, že fakt, že sa nepočujúce dieťa učí posunkový jazyk alebo že sa učí v posunkovom jazyku, je nepriaznivé pre jeho všeobecný a najmä kognitívny vývin a prijali sa opatrenia na základe ktorých sa zaviedla orálna metóda a deti mali zakázané na školách posunkovať a nútili ich učiť sa odzeraním, čo je absolútny nonsens. Toto je absolútny mýtus a dnes je už niečo takéto vyvrátené mnohými odbornými štúdiami avšak, stále zostáva faktom, že je ešte veľa ľudí, ktorí pracujú s Nepočujúcimi (či už v školách pre samotných Nepočujúcich alebo iných inštitúciách), neovládajú posunkový jazyk a nikto to od nich ani nevyžaduje. To znamená, že ak to niekto stále vníma tak, ako som opisovala vyššie a ide v starých koľajách, tak už je veľmi ťažké to preňho zmeniť, hlavne čo sa týka vnútorného nastavenia.
To znamená, že to, že som zatiaľ jedna, pripisujem najmä prežitkom a presvedčeniam z minulosti a presvedčeniam, ktoré dnes už nemajú žiadne opodstatnenie, avšak až nebezpečne veľa ľudí s týmto ešte operuje. A tým myslím aj ORL lekárov, ktorí mnohí toto povedia vystrašeným počujúcim rodičom, ktorým sa narodí Nepočujúce dieťa, že s ním nemajú posunkovať, lebo sa nenaučí rozprávať. Pričom je to úplne naopak, pretože dnes už vieme, že je jedno, ktorý jazyk si dieťa začne osvojovať ako prvý, či posunkový alebo hovorený. Dôležité je, aby si dieťa začalo osvojovať JAZYK a stimulovať tak tie centrá v mozgu, ktoré stimulované byť majú. Ostatné už potom ide prirodzene a fakt, že dieťa ovláda posunkový jazyk a že tú kompetenciu osvojenia jedného jazyka má, mu pomôže v osvojení si druhého. U Nepočujúcich detí je však učenie sa posunkového jazyka nesmierne dôležité nielen pre ich kognitívny vývin, ale najmä z psychologického hľadiska. Keď chceme dieťa tlačiť silou mocou k tomu, aby bolo počujúce, dávame mu tým najavo, že je iné a že je s ním niečo v neporiadku a život sa preňho stáva neustálym „bojom“ dosiahnuť niečo, čo z fyziologického hľadiska nie je možné – stať sa úplne počujúcim. Rodičia po tom mnohokrát túžia a pri tom možno ani nevedia, o aký krásny a bohatý svet ich ukracujú. Pre rodičov je to často veľmi náročné, prechádzať si tým, že ich dieťa je nepočujúce. Čo je pochopiteľné. Avšak nie je to koniec sveta. Posunkový jazyk otvára brány do nového sveta, ktorý je Nepočujúcemu dieťaťu prirodzený a cez ktorý nadobudne o sebe pozitívny obraz a obraz toho, že niekam patrí a že s ním nie je nič v neporiadku. Je to „jeho“ svet a sú to práve počujúci rodičia, ktorí tým tak nastupujú so svojím dieťaťom na úplne novú cestu, kde sa toho o sebe veľa naučia aj oni.
Trošku som sa rozrečnila, ale pointa je v tom, že je to vec nastavenia a kolektívneho úzusu. Pokiaľ je kolektívne známe, že niečo je zlé a že sa to nemá robiť, tak to má stále väčšiu silu, ako postupne vynárajúce sa dôkazy o tom, že to tak nie je. Je to jednoducho zacementované presvedčenie, ktoré ale verím, že sa systematickou osvetou a výsledkami práce dá zmeniť.
Venuješ sa profesionálnemu tlmočeniu, tlmočíš študentom na vysokej škole a robíš aj divadelné predstavenia. Dá sa to vôbec všetko stíhať?
Dá sa to, lebo chcem a milujem v tom tú rozmanitosť a to, že sa môžem realizovať aj v tej umeleckej oblasti mi dáva akúsi ľahkosť a paradoxne si pri tom oddýchnem. Jednoducho ma to baví. Niekde vzadu v hlave mám stále to presvedčenie, že nemôžem robiť toľko vecí naraz, lebo potom nerobím ani jednu poriadne, ale asi by ma porazilo, kebyže mám robiť stereotypne len jednu vec. Takže fungujem takto na viac strán už dlhšie a zatiaľ si myslím, že to zvládam.
Táto práca, teda nazval by som to skôr poslaním, je však určite aj náročná. Nemyslím len časovo, ale aj psychicky. Ako alebo kde si dobíjaš energiu?
Učím sa oddychovať. Mám v hlave stále zapnuté a stále sa tam niečo deje a niekedy som z toho unavená. Občas aj vyhorená. Párkrát sa mi to už stalo. To znamená, že pre mňa úloha č.1 je zaradiť si do svojho programu ODDYCH a urobiť to VEDOME. Normálne, že si to naplánovať. Ja som bola otcom vedená k neustálemu dosahovaniu niečoho viac ako tu a teraz a neuspokojeniu sa s ničím, čo má aj svoje pozitíva a som vďačná za jeho vedenie, ale má to aj nepriaznivé účinky, ktoré na sebe badám, hlavne v tej schopnosti dovoliť si proste nič nerobiť, oddychovať, vedieť oceniť svoju prácu, keď sa niečo podarí alebo uznať aj keď sa nepodarí.
Čiže keď si už dovolím oddychovať, tak je to určite príroda a „bytie“ v tichu, napríklad s knižkou. Som veľmi citlivá na hluk a momenty keď sa okolo mňa toho veľa deje. Nemám v tomto veľkú trpezlivosť. Mám dni, keď sa musím vyhýbať nákupným centrám a miestam kde je veľa ľudí, lebo ma to vyčerpáva. Rada vyhľadávam kľud, ticho a samotu. Samej mi je dobre. To som sa naučila v tom Londýne Jno a najviac ma asi vie zregenerovať, keď sa mi podarí odpojiť sa od tej každodennej mysliacej a hodnotiacej časti v sebe. A tiež je veľmi liečivý ten moment toho, keď si človek DOVOLÍ robiť čokoľvek čo sa mu žiada. To odporúčam.
Môj blog je o cestovaní po Slovensku. Máš u nás nejaké obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vraciaš?
Nemám žiadne konkrétne. Sú to skôr momenty, keď som niekde, kde preciťujem pocit kľudu, pocit, že všetko je v poriadku a že sa okolo mňa netočí celý svet a že ja som len maličký mravček, ktorý sa v určitom čase ocitol na tejto planéte a že ako som sa tu našla, tak tu jedného dňa už nebudem a že aj tak je vlastne všetko jedna veľká hra a že nie som vôbec dôležitá. Toto sa mi deje najmä v prírode, hory, lesy, voda, jazerá, miesta, kde je cítiť tak neskutočný pokoj, že vás to núti sa zastaviť a poďakovať a pokorne kráčať ďalej.
Barbare ďakujem veľmi pekne za obohacujúci rozhovor, a ty si môžeš pozrieť jej Instagram, určite sa oplatí sledovať jej prácu a to, čomu sa venuje.
