Článok, ktorý si práve čítate, som sa rozhodla napísať po tom, ako ma oslovilo viacero ľudí s otázkou týkajúcou sa mojich skúseností s používaním kochleárneho implantátu (KI). Ako s ním počujete? Aký je rozdiel v počutí s kochleárnym implantátom v porovnaní s „normálnym počutím“ ?
titulná foto: Juraj Bartoš, ďalšie foto: môj archív
S myšlienkou založiť si blog som sa pohrávala dlhší čas. Predchádzali tomu stretnutia s priateľmi a známymi, ktorých práca, tvorba, životný štýl a elán ma zaujali. Zároveň som žasla nad tým, koľko tvorivých a zaujímavých ľudí žije iba v mojom okolí. Skontaktovala som sa s nimi, a tým sa všetko začalo …
Ako sa to začalo
Môj príbeh sa začal písať v roku 2001. Práve som zmaturovala. Bola som šťastná, že sa mi podarilo úspešne zavŕšiť jednu životnú etapu. Letné prázdniny som trávila s najlepšou priateľkou a jej rodinou v Holandsku. Zažívala som jedno z najkrajších období svojho života, ktoré sa však zmenilo na drámu, na boj o prežitie. Ochorela som tam na meningitídu. Celé moje telo sa zosypalo. Bolo to kritické. A hoci som zvíťazila v boji s touto ťažkou chorobou, predsa si nakoniec vybrala svoju daň. Prebudila som sa do života ako nepočujúca. Spočiatku sme s rodinou dúfali, že moja schopnosť počuť sa časom prinavráti. No nestalo sa tak. Strata sluchu bola nezvratná.
Implantácia a život s kochleárnym implantátom
Na implantáciu som čakala dva dlhé, pre mňa veľmi ťažké roky. Počas tohto obdobia som som začala študovať na vysokej škole s naslúchacím prístrojom na uchu, na ktorom mi ostali zvyšky sluchu. Bola to však chabá náhrada. Deň operácie bol pre mňa jedným z najvytúženejších dní v mojom živote. Nikdy som nepremýšľala nad tým, že by som operáciu nepodstúpila. Vyrastala som medzi počujúcimi ľuďmi a bolo pre mňa prirodzené kompenzovať stratu sluchu čím skôr a akýmkoľvek spôsobom. Keď sa moja rodina o možnosti kochleárnej implantácie dozvedela, neváhali sme ani chvíľu..
Operácia a prvé nastavenie
Operácia prebehla bez komplikácií a po zahojení rany nastal čas prvého nastavenia. Všetci sme mali veľké očakávania. Predstavovala som si, že s implantátom budem hneď počuť presne tak, ako som počula do mojich 18. rokov. Prvé nastavenie však bolo pre mňa zvláštnym prekvapením, ale aj sklamaním. Zvuky zneli inak, ako som si ich pamätala. Zneli plechovo, roboticky. Je ťažké popísať tento pocit niekomu, kto počuje. Skrátka, všetko znelo inak. Nastala pre mňa fáza zžívania sa s implantátom.
Učím sa počúvať nanovo
Dá sa povedať, že som sa s kochleárnym implantátom v niektorých prípadoch nanovo učila poznávať zvuky. Napríklad sa stalo, že na ulici zaštekal pes alebo zatrúbilo auto a ja som nevedela tento zvuk priradiť k jeho zdroju. Spýtala som sa mamy, čo za zvuk to je. Keď mi povedala, že to bol štekot psa, či trúbenie auta, zvuk som si zapamätala. Alebo som bola s otcom v parku a vyzval ma, aby som načúvala zvukom z prostredia. Čo všetko som dokázala zachytiť? V tomto štádiu boli tiež pre mňa veľmi dôležité logopedické cvičenia. Najprv s lekárkou v nemocnici, potom pravidelne doma. Tieto cvičenia ma nútili sústrediť sa na aktívne počúvanie a identifikovanie zvukov. Zžívanie sa s kochleárnym implantátom bol dlhodobý proces. A stále je. Je naivné myslieť si, že implantáciou je všetko vybavené. Tým sa práve iba mnohé začína.
Štúdium cudzích jazykov s KI
Dva roky po implantácii som študovala na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor slovenčina- nemčina. Bola som v treťom ročníku. Vtedy sa mi naskytla možnosť stráviť pol roka v Nemecku, na univerzite v Kolíne n/R, v rámci študijného programu Erasmus. Túto možnosť som využila aj preto, lebo som chcela dostať nemčinu do ucha, napočúvať si ju. Spätne sa čudujem samej sebe, kde som zobrala tú odvahu! Bol to pre mňa veľmi dôležitý krok, pretože som sa vo všetkom musela spoľahnúť už len sama na seba. Kým dovtedy mi v mnohých situáciách pomáhala mama ( napr. vybavovanie úradných záležitostí, návšteva u lekára a pod.), zrazu som to musela zvládnuť sama a dorozumieť sa v cudzom jazyku. Táto skúsenosť mi dala dve poznania: Štúdium cudzích jazykov je s kochleárnym implantátom možné. Je to otázka sluchového tréningu a vytrvalosti. Druhým poznaním bolo, že som nadobudla opäť sebavedomie, ktoré som po strate sluchu prirodzene stratila. Keď som sa vrátila na Slovensko, mala som pocit, že počúvanie slovenského jazyka bolo pre mňa jednoduchšie, už som sa nemusela tak urputne sústreďovať, ako som zvykla dovtedy.
Pätnásť rokov po implantácii – ako počujem teraz?
V súčasnosti je to už pätnásť rokov, čo mám implantát. Počúvanie s implantátom je z roka na rok pre mňa obohacujúcejšie.
- Už mi nerobí problém telefonovať, čo som spočiatku odmietala. Mala som obavy, že nebudem dobre počuť. Tento strach som prekonala a hoci stále radšej posielam sms-ky, nebránim sa ani telefonovaniu. V telefóne dokážem rozoznať človeka podľa hlasu. Vo všeobecnosti lepšie počujem ženské hlasy, sú pre mňa jasnejšie. Okrem toho sa mi zdá, že ženy viac a lepšie artikulujú ako muži.
- Keď som v reštaurácii, vyberám si tichší priestor. Všímam si, kde sú umiestnené reproduktory. Príliš mnoho zvukových vnemov naokolo zhoršuje kvalitu porozumenia dialógu. Keď som v spoločnosti viacerých ľudí, je pre mňa náročnejšie sledovať niť rozhovoru. Radšej komunikujem s jedným človekom, na ktorého sa môžem nerušene sústrediť.
- Pri sledovaní televízie som si ešte donedávna nastavovala titulky cez teletext. V súčasnosti sa to snažím robiť čoraz menej a viac počúvať.
- Prestala som si lámať hlavu nad tým, ako ma budú vnímať ľudia, ak sa ich opakovane spýtam na to, čo práve povedali, pretože som ich dobre nepočula. Prijala som skutočnosť, že v niektorých situáciách môžem mať problém. Ale! A to je pre mňa najdôležitejšie – počujem. Som schopná vybaviť si veci bez cudzej pomoci, vnímam hudbu, ktorá mi prináša do života radosť, komunikujem s priateľmi a blízkymi, učím sa cudzie jazyky. Práve vďaka možnosti počuť sa mi nanovo otvoril svet a ja som za to nesmierne vďačná.
KI ma vrátilo do života
Počúvanie s KI sa stalo pre mňa tou najprirodzenejšou vecou na svete. A do istej miery aj výzvou. Ak som spočiatku mala pocit, že zvuky znejú plechovo, či umelo, aktuálne mám pocit, že počujem ako pred stratou sluchu, pravda s istými obmedzeniami. Zvuky znejú prirodzene, príjemne. Každé ráno sa teším, ako si zapnem KI. Mám však možnosť voľby – ak sa potrebujem sústrediť na štúdium či inú činnosť, ktorá si vyžaduje moju zvýšenú pozornosť, jednoducho sa odpojím 
Čo dodať na záver? Asi toľko, že si vážim, že žijem v čase, kedy je možné ľuďom so stratou sluchu takto významne pomôcť.
Viac o kochleárnej implantácii si môžete prečítať v rozhovore s Prof. Mudr. Milanom Profantom, Prednostom Kliniky otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku LFUK a UNB na mojom blogu.
