Počujúca verejnosť by mala náš svet viac spoznať, aby pochopila, hovorí Jaroslav Cehlárik.
Svet zvukov mu už od narodenia nič nehovorí. Zmieril sa s tichom oveľa ľahšie ako tí, ktorí sluch stratia v priebehu života. Predseda Slovenského zväzu nepočujúcich (SZN) Jaroslav Cehlárik však upozorňuje aj na množstvo problémov, s ktorými nepočujúci zápasia a širšia verejnosť často o nich nemá ani tušenia.
Bez jazyka by žil v smútku
Na Slovensku je približne 250 tisíc sluchovo postihnutých ľudí. „Toto odhadujúce číslo zahŕňa nepočujúcich, nedoslýchavých a ohluchnutých, teda ľudí, ktorí stratili sluch v priebehu života, kde sa zaraďujú aj počujúci dôchodcovia postupne strácajúci sluch. Posunkujúcich nepočujúcich, teda tých, ktorí majú ako primárnu formu komunikácie slovenský posunkový
jazyk, je na Slovensku do päť tisíc,“ vysvetľuje Jaroslav Cehlárik.
Priznáva, že bez posunkového jazyka by žil v smútku, v nepochopení i v sociálnej izolácii. A mohli by sa objaviť aj psychické problémy. „Dáva nám pocit našej vlastnej kultúry, v rámci ktorej máme svoje zvyky, tradície a vlastnú históriu. Počujúca verejnosť by mala náš svet viac spoznať, aby pochopila. Náš jazyk je rovnako hodnotný ako ostatné. Radi hovoríme aj o výhodách, ktoré máte, keď používate posunkový jazyk - môžete napríklad posunkovať vo vode alebo keď vás bolí hrdlo,“ popisuje.
Problém so vzdelaním aj tlmočníkmi
Na druhej strane, nepočujúci musia každodenne bojovať s informačnou a komunikačnou bariérou. „A to je pre nás veľký problém!,“ dodáva Cehlárik. Veľmi ťažko zháňajú tlmočníkov slovenského posunkového jazyka. „Trpíme ich akútnym nedostatkom a v tomto smere to náš štát dlhé roky zanedbával. A práve pre nedostatok tlmočníkov majú nepočujúci problém si nájsť zamestnanie. Okrem toho sa zamestnávatelia vyhovárajú na bezpečnosť pri práci alebo to, že nepočujúci nie sú schopní komunikovať,“ upozorňuje predseda SZN.
Ani tí najmenší to nemajú ľahké. Nemôžu si pozrieť akúkoľvek rozprávku a vypočuť detskú pesničku ako ich počujúci rovesníci. „Nepočujúce deti nemajú zabezpečené vzdelávanie v slovenskom posunkovom jazyku. Nepočujúci vo všeobecnosti majú problém plnohodnotne sledovať TV, lebo nerozumejú, majú dostupné nízke percento skrytých titulkov,“ vysvetľuje Cehlárik.
Aj nepočujúce mamičky majú hlavy v smútku: nemôžu získať vibračný budík signalizujúci plač dieťaťa. „Úrady sa oháňajú, že musia čakať niekoľko týždňov, aby sa ukázalo či dieťatko prežije a až potom má nárok získať príspevok na nákup kompenzácie, čo je naozaj absurdné. A mohol by som takto ďalej menovať ďalšie a ďalšie problémy, s ktorými sa nepočujúci potýkajú dennodenne,“ povzdychne si šéf SZN.
Základom je očný kontakt
Občas sa cítime pri nich neisto. Nepoznáme ich svet, a to je škoda. A možno máme obavy, že je medzi nami bariéra: ticho. Nie je však neprekonateľná! Ako môže komunikovať počujúci s nepočujúcim? „Veľmi dôležité je nadviazať očný kontakt a nie hovoriť od chrbta alebo tak, že nepočujúci nevidí dotyčnému do tváre. Očný kontakt je veľmi dôležitý a je absolútnym základom pri nadviazaní komunikácie,“ popisuje Jaroslav Cehlárik.
Počujúci, ktorí nikdy predtým nemali skúsenosť s nepočujúcimi, majú v ich prítomnosti tendenciu zvyšovať hlas a kričať. To však vôbec nepomôže. „Výraznejšia artikulácia je fajn, ale tiež to netreba preháňať,“ pripomenie predseda SZN a pridá ďalšie rady. Počujúci by mal hovoriť pomalšie, ale tiež primerane. Môže použiť papier a pero a s nepočujúcim si dopisovať. V prípade, že tam, kde komunikujú je prítmie alebo zlé osvetlenie, môžu použiť aj mobil. „Treba sa jednoducho vynájsť. Ak nepočujúci komunikuje za prítomnosti tlmočníka, tak je to v podstate tak, ako keby komunikoval s akýmkoľvek iným počujúcim. Udržiava očný kontakt a oslovuje ho priamo v prvej osobe a nie v tretej osobe cez tlmočníka,“ dodáva.
