Barbara Randušková je jednou z tlmočníčok do posunkového jazyka, ktoré sa v čase epidémie objavujú na brífingoch členov vlády. „Nepočujúci sú radi, že tam tlmočníci sú. Konečne sa cítia byť rovnocennejší,“ hovorí.
Všíma si aj vtipy, ktoré o nich na internete kolujú. „Že vyzeráme ako včelári, potápači alebo zvárači.“
V rozhovore hovorí, aké to je tlmočiť premiéra, ktorá udalosť posledných týždňov podľa nej pomohla zviditeľniť tlmočníkov a nepočujúcich a tlmočenie ktorej osobnosti pre ňu bola česť.
Barbara Randušková (1992)
Je tlmočníčkou do slovenského posunkového jazyka. Vyštudovala psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a psychoterapiu v Regent’s University London. Venuje sa aj divadelnému a umeleckému tlmočeniu. S nepočujúcimi pracuje aj ako psychologička.
Keď sa na brífingu postavíte vedľa politikov, už viete, o čom budú hovoriť?
To by bolo ideálne, ale v tomto prípade vôbec nevieme, čo budeme tlmočiť. Približne vieme, aká je téma, či je to napríklad brífing po zasadnutí vlády, ale nevieme, čo bude jeho obsahom.
Takže nie ste na politických rokovaniach, aby ste vedeli, o čom bude tlačovka?
Vôbec nie.
Keď sa pripravuje tlačovka na špecifickú tému, napríklad o úveroch, musíte si vopred naštudovať slovnú zásobu?
Ak náhodou viem, o čom tlačovka bude, môžem sa v téme vopred zorientovať, a keď niečo neviem, môžem si to vyhľadať v internetovom slovníku www.posunky.sk. Ale tým, že väčšinou nevieme celý obsah, a ani to, aké osoby prídu, je to o to ťažšie.
Tlmočia sa niektorí politici ľahšie ako iní?
Mám rada, keď človek rozpráva plynulo. Veľa počujúcich si myslí, že musia rozprávať pomaly, aby mi to uľahčili, ale opak je pravdou. Keď niekto rozpráva pomaly, je to pre mňa ťažšie. Ja totiž potrebujem, aby mal ten človek bežné tempo reči, aby som vedela, čo asi bude povedané, a aby som si z toho do posunkového jazyka mohla vziať to, čo potrebujem. Obsah zostáva zachovaný, ale slovosled je v posunkovom jazyku taký, že všetko podstatné ide na začiatok a to ostatné až potom.
Ktorý politik sa vám tlmočí najlepšie?
Zatiaľ sú všetci v poriadku. S nikým som nemala problém.
Popri tom, ako rukami gestikulujete, pohybujete aj ústami. Je to preto, aby vám nepočujúci mohli odčítať z pier to, čo hovoria politici za rúškami?
Posunkový jazyk nie je len o rukách, ale aj o mimike a odzeraní. Niekedy sú súčasťou mimiky slová a niekedy pohyby úst, ktoré nie sú identifikované v slovenčine. Napríklad odfrknutie má svoj špecifický význam a patrí ku konkrétnemu posunku. Pri tlmočení však neprekladáme každé slovo konkrétnym posunkom, nie je to posunkovaná slovenčina (umelý jazyk, ktorý ku každému slovenskému slovu priraďuje posunok – pozn. aut.). Je to samostatný jazyk so svojou gramatikou. Obsah a informácie tam však zostávajú stopercentne zachované.
Máte s politikmi aj priateľský vzťah?
Ide to všetko veľmi rýchlo. Zo zasadnutia vlády sa ide priamo na tlačovku, takže nemáme čas, kedy by sme spolu mohli hovoriť. Občas sa niekto zo zvedavosti spýta nejakú otázku, ale je to vždy veľmi krátke.
Na čo sú zvedaví?
Napríklad, či je posunkový jazyk univerzálny pre ľudí z rôznych krajín.
A je?
Nie je, každý štát má svoj národný posunkový jazyk.
Je to vyčerpávajúce? Mali by ste sa po čase striedať, ako to robia tlmočníci do cudzích jazykov?
Všeobecný úzus je taký, že tlmočníci by sa mali striedať, keď tlmočia dlhšie. Za normálnych okolností by sme sa mali striedať po 20 minútach. Ak idem tlmočiť celodenný workshop alebo konferenciu, ktorá trvá dlhšie ako hodinu, mali by sme byť aspoň dvaja. Ale tým, že tie brífingy sú naživo a nakrúcajú to televízie, asi by nevyzeralo veľmi dobre, ak by sme sa tam vymieňali a behali hore dole. Striedame sa preto radšej každý druhý deň.
Po koľkých minútach cítite, že už začínate byť unavená?
Nejako si to nepripúšťam. Jednoducho som tam a tlmočím. Zvyčajne to na mňa doľahne neskôr. V týchto dňoch však začínam po istom čase cítiť, že už ma začína tlačiť štít na hlave. Keď ma na spánkoch začnú tlačiť tie plastové časti, viem, že uf, tlačovka už trvá viac ako hodinu. Toto mám odskúšané. Ale zvyčajne je to na pódiu spojené aj s adrenalínom a pocitom zodpovednosti, takže aj keby to trvalo dve hodiny, jednoducho musím fungovať.
Má komunita nepočujúcich s príchodom rúšok horší prístup k informáciám?
To by ste sa museli opýtať nepočujúcich. Pokiaľ viem, rúška nosia. My rúška nemáme, pretože veľké percento informácií ide z mimiky a artikulácie. Aj keď politikov tlmočíme a oni majú rúška, je to pre nepočujúcich o informáciu menej.
Tlačové konferencie sa dnes do posunkového jazyka tlmočia častejšie práve pre rúška. Je možné, že po epidémii sa politici prestanú tlmočiť?
Nie je to tak, že tlmočenie by bolo zabezpečené len preto, že počujúci majú rúška. Aj keď politici rúška nemajú, tak je veľmi ťažké odzerať z ich pier. Skúste si niekedy vypnúť zvuk na televízii a odzerať ich slová, či to zvládnete. Teraz je veľmi ťažká krízová situácia, takže to, že sme na tlačovkách, je dobré aj v tom, že nepočujúci sa k informáciám môžu dostať rovnako rýchlo ako počujúci. To, že sú tlačovky tlmočené, je vďaka nepočujúcemu Jaroslavovi Cehlárikovi, predsedovi Slovenského zväzu nepočujúcich, ktorý to vybojoval v rámci práva nepočujúcich na prístup k informáciám. Neviem, či bude tlmočenie pokračovať aj po epidémii, ale dúfam, že áno, lebo tak by to malo byť, aby mali všetci informácie naraz.
Máte od nepočujúcich nejakú spätnú väzbu? Sledujú teraz tlačovky častejšie?
Určite. Nepočujúci sú radi, že tam tí tlmočníci sú. Konečne sa cítia rovnocennejší. Ale zároveň ako tlmočníci dostávame aj profesionálnu spätnú väzbu. Píšu nám, že by sme niečo mohli tlmočiť inak alebo nás opravia. Stále je priestor na zlepšovanie a učenie sa.
V čom vás napríklad opravili?
Náš lingvista Roman Vojtechovský mi po tlačovke napríklad pošle video, že tu si mohla použiť takýto posunok, toto si mohla ukázať takto. Niekedy na určitý pojem existuje viac posunkov. Jeden sa mohol používať viac v minulosti a teraz už je iný. Posunkový jazyk je veľmi dynamický a rýchlo sa vyvíja.
Komunita nepočujúcich už dlhšie hovorí o tom, že na Slovensku je nedostatok tlmočníkov do posunkového jazyka. Stále to platí?
Áno. Je nás na Slovensku spolu asi 25. Dúfame, že sa to zmení v septembri, na Trnavskej univerzite v Trnave by mali otvoriť nový študijný program. Je to bakalársky profesijne orientovaný študijný program, ktorý bude trvať štyri roky a študenti, ktorí sa tam prihlásia, sa budú môcť učiť za tlmočníkov. Bude tam teória aj prax. Malo by to byť nastavené tak, že keď človek doštuduje, mal by mať možnosť okamžite začať pracovať.
Za štyri roky sa teda dá naučiť profesionálne tlmočiť do posunkového jazyka?
Záleží na tom, či ten človek už niečo vedel aj predtým alebo sa učí celkom od začiatku. Po štyroch rokoch by mal človek vedieť tlmočiť na úrade, u lekára a v podobných bežných situáciách. Na zložitejšie tlmočenie, ako je napríklad to na úrade vlády, zrejme budú musieť mať viac skúseností.
Existujú na Slovensku v posunkovom jazyku dialekty?
Áno. Na východnom, na strednom aj na západnom Slovensku je iný.
Rozumejú si navzájom?
Nepočujúci si navzájom vždy rozumejú. Či sú zo západu, z východu Slovenska, alebo zo sveta. Vždy si nájdu cestu.
V posledných dňoch sa často objavujete v televízii. Spoznávajú vás ľudia na ulici?
Na ulici teraz veľa ľudí nestretávam, ale stala sa mi jedna vtipná príhoda. Jeden pán mi prišiel opravovať sprchový kút a tak sa na mňa zapozeral, že vy ste mi odniekiaľ povedomá. Hovorím mu, že asi cez tlmočenie politikov. A on sa potešil, že áno, áno, odtiaľ. To bol zatiaľ jediný prípad, keď ma niekto spoznal.
Prečo ste sa začali učiť posunkový jazyk?
Väčšina tlmočníkov sú deti nepočujúcich rodičov, ale ja nemám v rodine nikoho nepočujúceho. Mňa začal posunkový jazyk fascinovať počas štúdia psychológie, tak som si na internete vyhľadala kurz a prihlásila som sa naň. Ten kurz robilo občianske združenie Myslím – centrum kultúry nepočujúcich. V centre som začala aj pracovať ako pracovná asistentka. To mi veľmi pomohlo, lebo som robila len s nepočujúcimi, takže som vlastne bola hodená do vody a musela som sa veľmi rýchlo naučiť plávať.
Kedy to bolo?
V roku 2012. Posunkovému jazyku sa však nevenujem v kuse, mala som od neho trojročnú pauzu, keď som študovala v zahraničí.
Robíte popri tlmočení do posunkového jazyka ešte niečo?
Tlmočenie a umelecké tlmočenie v súčasnosti robím na plný úväzok. Okrem toho pracujem s nepočujúcimi aj ako psychologička.
Je nejaká osobnosť, ktorú by ste chceli tlmočiť?
Obrovská česť pre mňa bola, keď som mohla pred pár dňami tlmočiť pani prezidentku. To bola veľká pocta. Neviem, koho ďalšieho by som chcela tlmočiť.
Išli by ste tlmočiť ktoréhokoľvek politika?
Tlmočník by mal byť neutrálny a mal by vedieť pretlmočiť všetko, ale je to dilema, ktorá sa medzi tlmočníkmi rieši. Ak by bolo niečo celkom v rozpore s hodnotami tlmočníka, mal by mať možnosť to odmietnuť. Ale mali by sme byť neutrálni a nemali by sme si vyberať, čo chceme a čo nechceme tlmočiť.
Stalo sa vám, že ste niekoho odmietli tlmočiť?
Nie.
Ak by kotlebovci chceli, aby ste im tlmočili brífing, išli by ste?
Riešila by som to, až ak by sa to udialo. Viem, že niektorí kolegovia s tým mali problém, a absolútne im rozumiem.
Na úrade vlády ste tlmočili aj z angličtiny. Nie je pre vás problém tlmočiť z cudzieho jazyka?
S angličtinou nemám problém, ale keď som počas tlačovky začula iný jazyk, pár sekúnd mi trvalo, kým som si to v hlave prekódovala. Ak by tam však ktosi začal hovoriť po nemecky, to už by mohol byť problém, lebo v nemčine si nie som až taká istá.
Borisa Kollára tlmočníci zobrazujú ako koleso, Richarda Sulíka ako supermana, keďže to mal na bilbordoch, Mikuláš Dzurinda je muž s fúzmi. Ako vznikajú tieto znaky?
Tieto posunky vymýšľa nepočujúci lingvista Roman Vojtechovský, ktorý je zároveň moderátor správ v slovenskom posunkovom jazyku. Po zostavení novej vlády pribudli aj mená, ktoré sa doteraz v politike tak často nevyskytovali. V takej situácii zverejní návrhy na nové posunky na Facebooku a nepočujúci hlasujú, či s nimi súhlasia, alebo nie. Ak väčšina súhlasí, odklepne sa to a my tlmočníci sa ich musíme naučiť.
Robert Fico sa v posunkovom jazyku ukazuje ako figa borová. Prečo?
Tá figa borová je vlastne písmeno F v jednoručnej prstovej abecede. Nie je to myslené ako nadávka, ale je to iniciál jeho priezviska.
Sú aj nepočujúci, ktorým sa to nepáči a používajú pre neho iný znak?
Menné posunky môžu byť vyjadrením aj výraznej výzorovej alebo povahovej črty. Môže to byť aj veľký nos alebo výrazné znamienko. Nemám však skúsenosť s tým, že by sa ktosi urážal. Ak sa niekomu jeho posunok nepáči, má právo ho odmietnuť a nechať ho zmeniť. Viem, že niektorí politici už zistili, aké sú ich menné posunky, ale reklamácie sme zatiaľ nemali.
Matovič sa zobrazuje ako tri prsty položené na dlani obrátenej smerom von. Čo to znamená?
Najlepšie by na to vedel odpovedať pán Vojtechovský, ktorý posunky vymýšľa. Znak pre Igora Matoviča je na jednej strane písmeno M v dvojručnej písmenkovej abecede. Otvorená dlaň ľavej ruky natočená smerom doľava je posunok, ktorý zobrazuje slovo dôkaz. Keďže pán Matovič si vždy vyžadoval a ukazoval dôkazy, tak si pre neho nepočujúci zvolili takéto spojenie písmenka a charakteristickej veci. Menné posunky nie sú v žiadnom prípade myslené ako niečo zosmiešňujúce alebo urážka. Sú prirodzenou súčasťou kultúry.
Pri tlmočení ste vždy v čiernom. Je to preto, aby bolo tlmočenie čitateľnejšie alebo je to iba osobný štýl?
Súčasťou nepísaného etického kódexu tlmočníkov je, že by sme vždy mali mať tmavé nerušivé oblečenie bez vzorov, aby sme vytvorili neutrálne pozadie voči rukám. Tiež by sme nemali mať výrazné šperky alebo niečo, čo by vizuálne prekážalo vo vnímaní.
Na jednom videu tlmočíte aj pieseň. Je to bežné?
Je to súčasťou kultúry nepočujúcich a v rámci občianskeho združenia Myslím – centrum kultúry nepočujúcich sme robili aj rôzne DVD s takýmito prekladmi. Robí sa to aj v zahraničí. Nie je to teda niečo zvláštne alebo výnimočné, ale áno, verejnosť to vidí málo, lebo je málo priestoru, kde by mohli nepočujúci ukázať aj túto časť svojej kultúry. Umelecké tlmočenie je však úplne iný systém prekladu ako bežné tlmočenie.
Viete piesne prekladať aj spontánne, alebo si to musíte najprv vymyslieť a nacvičiť?
Nemôžem sa postaviť na pódium k umelcovi a rovno niečo ukázať. Je to proces. Musím si zhromaždiť informácie o autorovi, o pesničke, o tom, čo sa ňou zamýšľalo. Samotnému prekladu teda predchádza rozbor a je to nacvičená vec.
Ak by dvaja tlmočníci prekladali do posunkového jazyka tú istú pesničku, vyzeralo by to podobne?
Môže to skončiť úplne inak, avšak obsah by mal byť rovnaký. Každý tlmočník si vytvára svoj obrazový materiál toho, ako určitú vec vyjadrí. Zle sa to vysvetľuje, ale vždy je tam niečo, čoho sa treba držať, aby sa vyjadrilo to, čo bolo pesničkou myslené. Ale aké výrazové prostriedky tlmočník zvolí, je už na ňom. Jedna pesnička teda môže mať dva úplne iné preklady, ale keď sa na to bude nepočujúci pozerať, tak emócia, pocit a odkaz by mali byť také, aké má aj počujúci.
Posunkový jazyk sa zviditeľnil aj vďaka protestom Za slušné Slovensko. Mali ste aj vy pocit, že organizátori protestov dokázali pritiahnuť pozornosť k tomu, že aj nepočujúci by mali vedieť, čo sa deje na námestiach a v politike?
Podľa mňa je super, že tam bol aj tlmočník. Vždy, keď sa niekde objaví tlmočník, dáva to signál, že sa myslí aj na nepočujúcich, a že je to dôležité. Ale ja osobne si myslím, že verejnosť začala tlmočníkov vnímať viac od volebnej noci pani prezidentky, kde tiež bola tlmočníčka. Mám pocit, že od tohto momentu sa viac začali tlmočníci objavovať na verejných vystúpeniach.
Prečo bol podľa vás toto ten moment?
V rámci osvety to bol míľnik pre počujúcu verejnosť, ale samozrejme aj pre nepočujúcich. Veľa ľudí na to reagovalo pozitívne. Osveta sa deje aj týmto spôsobom. Počujúca verejnosť nemá o nepočujúcich veľa informácií, a aj tie, ktoré má, sú skôr na úrovni stereotypov a predsudkov. No aj také veci, ako je vystúpenie s prezidentkou, ľuďom otvárajú nové dimenzie a vidia, že sú ľudia, ktorí potrebujú aj posunkový jazyk.
Nestretávate sa s negatívnymi reakciami, že načo ste na každej tlačovke, však nepočujúci si to môžu prečítať?
S takouto negatívnou odozvou, že by mal niekto problém so stojacim tlmočníkom na tlačovke, som sa zatiaľ nestretla. Ale toho, že však nepočujúci si to môžu prečítať, je viac, ale nie pre všetkých nepočujúcich je text vhodným zdrojom informácií. Samozrejme, na internete je veľa memečiek a vtipných vecí, nešetria nás.
Čo napríklad?
Rôzne. Že vyzeráme ako včelári, potápači alebo zvárači. Uťahujú si z toho, ale reakcie typu, že tam nemáme čo robiť, to som nezažila.
