Báriery medzi týmto komunitami sa pomaly búrajú, ale musia sa snažiť obe strany.
Terézia Grešnerová je špeciálnou pedagogičkou na internátnej Základnej škole s materskou školou pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím v Bratislave, ktorá tiež poskytuje vzdelanie aj žiakom s vývinovými poruchami učenia a deťom s narušenou komunikačnou schopnosťou.
Na stránke školy, na ktorej pôsobíš, ma zaujal jeden z hlavných cieľov výučby:”…naučiť deti vhodne a zmysluplne využívať voľný čas.” Je toto problém dnešných detí?
Myslím si, že v súčasnej dobe nielen deti, ale aj my dospelí často nevieme zmysluplne tráviť svoj voľný čas. Keďže sme škola internátneho typu, u nás deti prežívajú celý svoj deň.
Počas dňa sa venujú vyučovaniu, potom sú v školskom klube, a večer sú na internáte v spoločnej komunite so svojimi vychovávateľmi. To znamená, že im musíme vyplniť aj ten čas, ktorý bežne deti venujú svojim rodičom a príbuzným. Snažíme sa im vymýšľať aktivity, z ktorých budú mať pôžitok a radosť, ale aby sa pri nich aj niečo naučili. Aj čas strávený na mobile a na iPade môže byť využitý zmysluplne.
Prispôsobujete tieto aktivity po vyučovaní aj tomu, aby ste do nich zapojili aj rodičov a príbuzných, ktorí prídu deti navštíviť?
Nie, cez týždeň ich rodičia nenavštevujú, ale naše deti chodia domov na víkendy. Nepočujúci rodičia nepočujúcich detí vyrástli takisto na škole internátneho typu, takže sú na tento režim zvyknutí.
Máte u vás len nepočujúce deti nepočujúcich rodičov?
Nie, máme aj nepočujúce deti počujúcich rodičov. Štatistiky hovoria, že sa nepočujúce deti častejšie rodia práve počujúcim. Tieto dve skupiny sú však absolútne odlišné v tom, ako sa správajú.
V čom konkrétne?
Pre rozvoj dieťaťa, jeho osobnosti a sociálnych vzťahov je dôležitá komunikácia. Od malička sa učíme rozprávať, je to prirodzená vec. Keď sa narodí nepočujúce dieťa počujúcim rodičom, oni nevedia, ako majú spolu komunikovať. Takéto dieťa napriek veľkej snahe svojich rodičov nie je, vzhľadom k svojmu znevýhodneniu vedené tak kvalitne, nie sú mu odovzdané podnety.
Keďže nepočuje, samo si inštinktívne vytvára svoj vlastný jazyk. Používa pri tom ruky, ale nejde o posunkový jazyk, je to niečo ako jeho vlastný domáci komunikačný prostriedok. Dieťa si však musí svoj intelekt rozvíjať už odmalička, všetky podnety a vnemy musia byť dostatočne intenzívne. Nepočujúcim deťom počujúcich rodičov toto veľmi chýba.
Dá sa to dobehnúť?
Dá, ale veľmi tvrdou a poctivou prácou. Závisí to od intelektu, šikovnosti a húževnatosti dieťaťa. Je to ako v športe, keď má niekto talent, ide to ľahšie, ak nie, musí si to odmakať tréningom. Nepočujúce deti počujúcich rodičov to preto majú podstatne ťažšie.
Nepočujúce deti nepočujúcich rodičov majú odmalička rozvinutý posunkový jazyk. My tomu hovoríme, že vedia veľmi šikovne štrikovať ručičkami. Rozumová zložka sa u nich buduje podstatne rýchlejšie, pretože vďaka posunkovému jazyku sa ich slovná zásoba rozširuje.
U nepočujúcich detí počujúcich rodičov sa slovná zásoba buduje podstatne ťažšie, aj keď musím povedať, že počujúci rodičia sa veľmi snažia učiť posunkový jazyk, aby s nimi mohli komunikovať. Ale nie je to celkom ono, pretože to nie je ich prirodzený jazyk.
Skúsme si to predstaviť na nás. Ako materinský jazyk máme slovenčinu. Ako malé deti sme si neuvedomovali, že si rozvíjame nejaké jazykové roviny. Jednoducho sme počuli a začali rozprávať. Nepočujúce dieťa má materinský jazyk podľa toho, do akej rodiny sa narodí. Ak sa narodí počujúcim rodičom, je to hovorený jazyk, ktorý ale nedokáže dostatočne spracovávať. Nepočujúce dieťa nepočujúcich rodičov má ako materinský jazyk posunkový. Komunikácia a jazyková zložka je preto u nepočujúcich detí extrémne dôležitá.
Aké možnosti majú na Slovensku počujúci rodičia, keď sa im narodí nepočujúce dieťa. Na koho sa môžu obrátiť?
Keď sa dieťa narodí, absolvuje viaceré vyšetrenia, vďaka ktorým už mamička vie, či jej dieťa počuje alebo nie, hovorí sa tomu novorodenecký skríning. Strata sluchu môže byť od narodenia alebo k nej môže dôjsť až neskôr, napríklad vplyvom nejakého ochorenia.
Keď sa to dozvedia, môžu sa obrátiť na Centrá včasnej intervencie, ktoré je možné nájsť vo väčších mestách. Ich cieľom je poskytovať včasnú podporu rodinám formou komplexných služieb na báze dlhodobého sprevádzania.
Centrá včasnej intervencie sa venujú starostlivosti o deti od narodenia do troch rokov. Čo sa týka ďalšej lekárskej starostlivosti o deti so sluchovým postihnutím, je koncentrovaná v centrách v Bratislave, v Banskej Bystrici a v Košiciach. Ďalej existujú viaceré centrá, kde sa môžu rodičia naučiť posunkový jazyk, napríklad nepocujucedieta.sk, občianske združenie Effeta Nitra, Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis, ktorý svojimi službami (Online tlmočník) výrazne pomáha pri komunikácii nepočujúcich s počujúcimi, Kresťanské centrá nepočujúcich v Banskej Bystrici a v Bratislave a mnohé iné.
Na Slovensku máme šesť materských a základných škôl pre sluchovo postihnuté deti – v Bratislave sú dve, jedna v Kremnici, v Lučenci, v Levoči a v Prešove. Stredné školy pre nepočujúcich žiakov sú v Bratislave, v Kremnici a v Prešove. Myslím si, že počet a rozvrstvenie škôl pre žiakov so sluchovým postihnutím sú na Slovensku postačujúce.
Okrem toho, že je dôležité u nepočujúcich detí rozvíjať posunkovú komunikáciu, je nevyhnutné podporovať aj tú hovorenú. Aby dieťa pochopilo a prijalo, že musí napriek svojmu sluchovému znevýhodneniu pracovať aj na hovorenej komunikácii v slovenskom jazyku, absolvuje viaceré vyšetrenia, dostáva načúvacie aparáty alebo Kochleárne implantáty. Tie sú deťom voperované priamo do sluchového nervu a kým načúvacie aparáty zvuk zosilňujú, implantát ho zmení na elektrické impulzy, ktoré posiela do mozgu.
Ide o veľmi zdĺhavý proces, ktorý zahŕňa sluchové rehabilitácie a cvičenia. Inak sa treba v tejto sluchovej výchove venovať nepočujúcim deťom počujúcich rodičov, nepočujúcim deťom nepočujúcich rodičov, deťom s načúvacím aparátom a deťom s Kochleárnym implantátom.
V čom sú hlavné odlišnosti v prístupe pri sluchovej výchove tých skupín, ktoré si vymenovala?
Ako som spomínala, pri nepočujúcich deťoch počujúcich rodičov nie je komunikácia jednotná. V tomto prípade musia podstatne viac zapracovať deti, ale aj rodičia, musia sa obe strany oveľa viac snažiť, vzdelávať a intenzívnejšie venovať sluchovej výchove aj v podobe rehabilitácii a cvičení, aby spolu našli dorozumievaciu kompatibilitu. Posunkový jazyk sa musia učiť rovnako deti aj ich rodičia, súrodenci. U nepočujúcich detí nepočujúcich rodičov je komunikácia v ich materinskom jazyku bezproblémová. Opak je sluchová výchova. V domácom prostredí nepočujúcim deťom chýba správny rečový vzor.
Potom sú skupiny, ktoré sa delia na základe „zdroja“ sluchového postihnutia – napríklad, či ide o postihnutý orgán vnútorného ucha alebo nervy vedúce zvuk do mozgu, poškodenie, ktoré bráni správnemu prenosu zvuku, ich kombináciu alebo poškodenie sluchového nervu, čo znamená zväčša trvalú hluchotu. Pri rôznych poruchách sluchu niektorí výraznejšie rozlišujú samohlásky, iní spoluhlásky, niekto zase vyššie, iný nižšie tóny. Čo sluchové postihnutie, to odlišnosti, nikto z nepočujúcich nemá navlas rovnaký typ postihnutia.
Venujete sa okrem výchovy nepočujúcich detí aj ich rodičom? Mám na mysli hlavne prácu s počujúcimi rodičmi nepočujúcich detí.
Určite áno, intenzívna komunikácia s rodičmi nepočujúcich detí je veľmi dôležitá. Keď, napríklad, s deťmi preberáme slovnú zásobu k nejakej téme, komunikujeme s rodičmi, akým spôsobom sme to robili, ako k učeniu a rozvoju môžu prispieť oni a v čom môžu pomôcť alebo naopak, čomu sa vyvarovať. Keďže spolupracujeme s rôznymi organizáciami, vieme im poradiť, na koho sa majú obrátiť. Napríklad v našej škole je rodinné centrum, ktoré usporadúva viaceré odborné prednášky, ktoré im vieme odporučiť.
Sú ľudia so sluchovým znevýhodnením nejakým spôsobom ostrakizovaní v našej spoločnosti?
Nepočujúce deti zväčša vyrastajú v komunite nepočujúcich, hoci teda napríklad v našej škole máme aj počujúce deti so špecifickými poruchami učenia. To znamená, že sú v strete s počujúcimi, ale veľakrát je to tak, že počujúce deti sa veľmi rýchlo naučia posunkovať.
Keď však majú prísť nepočujúce deti do širšej počujúcej spoločnosti, registrujem tam nie strach, ale istý rešpekt. Boja sa komunikovať, lebo im nebudú rozumieť, majú iný hlas, nevedia dostatočne dobre hovoriť v spisovnom jazyku, alebo nedokážu odzerať z pier.
Zo strany počujúcich však zaznamenávam tiež určité obavy. Ale keď sa tieto dve komunity bližšie spoznajú, zistia, že, aha, nepočujúci vedia rozprávať a, fíha, počujúci zase vedia hovoriť pomalšie, aby sa im dalo rozumieť.
Ako učiteľka veľmi povzbudzujem žiakov, aby sa nebáli rozprávať s počujúcimi. Napríklad, keď ideme do obchodu, tak žiakovi poviem, že mu nepomôžem, nech si skúsi pri komunikácii s pani predavačkou poradiť sám a len keby to fakt nešlo, tak mu priskočím na pomoc. Povzbudzujem ich v tom, aby sa nebáli, že sa strápnia, pretože si myslím, že keď sa stretnú s dobrými ľuďmi, nemajú sa prečo cítiť nepochopení. Myslím si, že bariéry medzi týmito komunitami sa pomaly, ale isto búrajú, ale musia sa snažiť obe strany – aj počujúci, aj nepočujúci.
Podľa toho, čo hovoríš, mi to príde prospešné aj vzhľadom na budúce začlenenie sa na trh práce.
Jednoznačne. Na to, koľko máme na Slovensku nepočujúcich, máme málo tlmočníkov v posunkovom jazyku. Okrem toho, aj keby ich bolo dostatok, nemôže byť tlmočník s nimi vždy a všade. Základné praktické veci si musia vedieť vybaviť sami. Pokiaľ sa bavíme o zložitejších úradných úkonoch, prípadne pri návštevách lekárov, tak áno, tam často potrebujú pomoc. Ale povedzme si úprimne, tú na úradoch potrebujeme niekedy aj my, počujúci. Stále je to však o spolupráci a pochopení z oboch strán.
Keď sa stretnú s odmietnutím a nepochopením, tak to chápem, tiež by som utekala kade ľahšie. Preto je osveta veľmi dôležitá. Napríklad vo svojom blízkom okolí, vo svojej rodine, priateľom často rozprávam o tom, aké situácie môžu nastať pri strete nepočujúci verzus počujúci.
Vie každý nepočujúci rozprávať?
Výborná otázka. Veľakrát som sa aj v médiách stretla s tým, že sú nepočujúci označovaní ako hluchonemí. Snažím sa vyvracať (okrem iného) aj tento predsudok. Nie, nie sú nemí, vedia rozprávať. Na školách sa učia aj hovorenú reč, každý nepočujúci navštevuje logopéda, čiže aj oni sa snažia hovorený jazyk rozvíjať. Okrem toho ich materským jazykom je posunkový jazyk a aj to je reč ako každá iná. Rozdiel je v tom, že má inú rovinu. Hovorený jazyk má rovinu auditívnu, posunkový jazyk zase vizuálnu. Už aj keby nepočujúci nerozprávali, používajú posunkový jazyk a to znamená, že nemí nie sú. Vedia vyjadriť svoje myšlienky v inej forme ako hovorenej.
Jeden mýtus sme vyvrátili, nepočujúci nie je automaticky nemý. Dokáže každý z nich odzerať z pier?
Tiež sa hovorí, že všetci nepočujúci vedia odzerať z pier, ale musia na to veľmi dlho a poctivo trénovať. Keďže im nič iné nezostáva, tak sú nútení sa to naučiť, pretože sú taktiež zvedaví, chcú vedieť, o čom sa ľudia naokolo rozprávajú. Nie je to však automatické, nevedia to hneď, musia sa najprv naučiť význam slov a na to, aby vedeli odzerať, musia mať široký diapazón slovnej zásoby. Ja sama sa občas snažím, napríklad vo verejnej doprave, odzerať z pier, keď nepočujem. Musím vedieť, v akej situácii sú tí ľudia, ktorí sa rozprávajú, aby som vôbec pochopila kontext celej debaty, čiže je to veľmi náročné.
Hovoríš, že musia mať veľký balík slovnej zásoby, aby dokázali rozprávať. Ale neviem si vôbec predstaviť, ako ju nadobúdajú, keď nepočujú slová.
Nepočujúcim deťom sa aj v tomto ohľade musia rodičia podstatne viac venovať už od útleho detstva. Predstav si to tak, že počujúcemu dieťaťu povieš slovo auto, ono si to slovo prakticky hneď zapamätá. Kdežto, keď nepočujúcemu povieš slovo auto, najprv mu musíš ukázať, čo to to auto vôbec je, aby to preňho malo význam a mohol ho začleniť do svojej slovnej zásoby. Musím mu ukázať, čo je to auto, aký je na toto slovo posunok, napíšem mu to a ešte mu to aj poviem.
Z hovoreného slova auto môže skúšať už hneď odzerať z pier toho, kto mu to hovorí, no a, samozrejme, si sám skúsi toto slovo vysloviť. Cesta nepočujúcich k potrebnej slovnej zásobe je oveľa ťažšia. Dostatočná slovná zásoba nepočujúcich je nevyhnutná aj s ohľadom na ich ďalšie vzdelávanie, napríklad pri neskoršej výučbe cudzieho jazyka, matematiky, biológie a iných.
Dokáže sa nepočujúci naučiť aj nejaký cudzí jazyk? Mám teraz na mysli nielen v písomnej, ale aj v hovorenej forme.
Áno, dokáže. Pre nepočujúcich je anglický jazyk dokonca jednoduchší ako slovenský. Koniec koncov, aj slovenčinu sa učia ako cudzí jazyk, no a vieme, že náš jazyk je jedným z najťažších, preto keď nabehnú na výučbu anglickej gramatiky, bez skloňovania a časovania im to príde ako podstatne ľahšie.
V písomnej forme vedia nepočujúci zvládnuť anglický jazyk bravúrne, hovorená angličtina je však pre nich náročnejšia, hlavne z dôvodu toho, že sa slová inak píšu a inak vyslovujú. Ale keďže sú nepočujúce deti od malička trénované logopédom na to, aby vedeli, ako sa ktoré slová v slovenskom jazyku vyslovujú, je milé sledovať ich záujem a nadšenie pre výslovnosť aj v angličtine.
Viem o tebe, že si učila angličtinu aj nepočujúcich dospelých v rámci Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis.
Nadácia Pontis mala víziu výučby angličtiny nepočujúcich dospelých, aby si rozšírili svoje obzory s ohľadom na jednoduchšie a lepšie pracovné zaradenie. Uskutočnili sa dva kurzy, jeden začiatočnícky a po jeho absolvovaní ešte aj kurz pre mierne pokročilých. Zaujímavé je, že ja som im posunkovanou slovenčinou vysvetľovala hovorenú angličtinu.
Spomínaš slovenský posunkový jazyk a posunkovanú slovenčinu, je medzi tým nejaký rozdiel?
Prirodzený jazyk pre nepočujúcich je slovenský posunkový jazyk. Lenže to je jazyk, ktorý má svoju vlastnú gramatiku, čiže morfológiu a syntax, lingvistiku, slovnú zásobu. Je to dokonale vypracovaný systém. Avšak my sme škola, ktorá vzdeláva v slovenskom jazyku, pretože na Slovensku nie je slovenský posunkový jazyk uzákonený, čiže nemôžeme vyučovať v tomto jazyku.
Ja používam pri vysvetľovaní učiva posunkovanie v slovenčine, čiže to, čo rozprávam, dávam do posunkov. Používam gramatiku slovenského jazyka, ale dávam ju do posunkov. Ja si nedovolím tvrdiť, že som fluentný používateľ slovenského posunkového jazyka, je to veľmi náročné, ale je mojím snom sa ho raz naučiť.
Vysvetlím to na jednoduchej vete “Ako sa máš”. V slovenskom jazyku táto veta zahŕňa tri slová – ako, sa, máš, a zároveň tri posunky v posunkovanej slovenčine. V slovenskom posunkovom jazyku je na túto otázku len jeden posunok, to znamená, že v slovenskom posunkovom jazyku nepoužívam hovorený slovenský jazyk.
Prekladatelia televíznych správ teda hovoria v slovenskom posunkovom jazyku?
Napríklad večerné správy na RTVS sú tlmočené v posunkovanej slovenčine s prvkami slovenského posunkového jazyka. Je to simultánne tlmočenie, čo počujú, to rovno prekladajú. Neskoršie večerné správy však už tlmočia nepočujúci, ktorí si to dopredu pripravia a tieto sú už výhradne v slovenskom posunkovom jazyku, čiže keby mal niekto záujem, môže si to porovnať a vidieť rozdiel medzi posunkovanou slovenčinou a slovenským posunkovým jazykom.
Dávnejšie som sa rozprávala s poprednou psychiatričkou profesorkou Ľubomírou Izákovou, ktorá povedala, že pri ich náročnej práci často potrebuje aj psychiater psychiatra, ty si učiteľka, kto je tvojim učiteľom, od ktorého čerpáš inšpiráciu?
Mám veľa učiteľov, ktorí sú mojou inšpiráciou, jedným z nich je napríklad moja bývalá kolegyňa Agátka, ktorá robí tlmočníčku pre nepočujúcich a sama má nepočujúceho manžela a syna. Okrem toho, ona je “tá pani v okienku v RTVS”. Mám aj niekoľko pedagogických vzorov vo svojich kolegoch, keď pozorujem, ako učia, aké metódy používajú. Z každého učiteľa sa snažím vziať si to najlepšie, aby som aj ja raz bola ten najlepší učiteľ.
Majú nepočujúce deti svoje vzory a svojich hrdinov?
Nepočujúce deti potrebujú vzory a svojich hrdinov a tí sa im ťažko hľadajú medzi počujúcimi. Počujúce osobnosti – herci, športovci, speváci – sú pre nich neznámi. Ale keď vidia, že je známy nepočujúci herec, športovec či vedec, to je už niečo, na čo reflektujú, lebo si povedia, že napriek zdravotnému znevýhodneniu mám šancu byť slávny aj ja. Aktuálne existuje na svete len jedna univerzita pre nepočujúcich, Gallaudet University vo Washingtone. Bola by som veľmi šťastná a hrdá, keby sa raz dozviem, že absolventom tejto univerzity je niektorý z mojich žiakov.
