Eva Šoltysová je tlmočníčka slovenského posunkového jazyka.
Vidíme ich v podstate každý deň v televízii. Rozprávajú rukami a sprostredkúvajú kľúčové informácie nepočujúcim. Uprostred krízy s koronavírusom je práca tlmočníkov veľmi dôležitá, vysvetlil nám šéf Slovenského zväzu nepočujúcich Jaroslav Cehlárik.
Bola to práve iniciatíva zväzu, že sa tlačové besedy v aktuálnej krízovej situácii tlmočia.„Tlmočníkov je veľmi málo a všetci ich v rámci komunity nepočujúcich poznáme,“ vysvetlil Cehlárik, ktorý cielene oslovoval tlmočníkov s možnosťou ísť tlmočiť tlačové besedy. Hoci je ich prítomnosť chvályhodná, opýtali sme sa priamo nepočujúceho, či aktuálnej situácii sluchovo postihnutí Slováci rozumejú. Už v rozhovore s profesorom a moderátorom správ pre nepočujúcich sme zistili, že nepočujúci majú niekedy problém aj s čítaním s porozumením. Je preto kľúčové, aby dôležitým informáciám skutočne rozumeli. Tlmočník v tom podľa Cehlárika zohráva veľkú úlohu.
Práve on bol kľúčovou osobou vo výbere štyroch tlmočníkov, ktorí v tomto období tlmočia naživo tlačové brífingy premiéra, hlavného hygienika či ministrov. Eva Šoltysová je jednou z nich a v deň, keď tlmočila jej kolegyňa, sa nám podarilo telefonicky spojiť na rozhovor.
Ako ste sa dostali k práci tlmočníčky na Úrade vlády?
Neriešime to my tlmočníci, rieši to náš nepočujúci kolega (Jaroslav Cehlárik, pozn. red.). On je taký náš manažér. Snažíme sa to tak robiť, ako to funguje v zahraničí. Samotní tlmočníci by ani nemali takéto veci riešiť, mala by to riešiť tá nepočujúca komunita alebo nepočujúci, ktorí to potrebujú, a tlmočník len príde na to konkrétne miesto. Bolo by fajn, keby to takto
fungovalo stále.
Takže vláda si vaše služby objednala cez Slovenský zväz nepočujúcich?
Áno, to on bol taký prvý impulz, od ktorého to prišlo. Zväz neustále upozorňuje na to, že aj nepočujúci potrebujú informácie. Majú ich vždy neskoro, nemajú ich plnohodnotné, alebo sú nepresné a vznikajú rôzne omyly. Nepočujúci si potom tieto informácie medzi sebou zdieľajú, takže je to o to horšie, ak tie informácie nie sú pravdivé.
Môžete vláde povedať nie a odmietnuť ponuku?
Áno, tlmočník môže odmietnuť ponuku ak má na to veľmi vážne dôvody. Myslím si, že sa to ešte nestalo. Tlmočníci sú naopak veľmi radi, ak akákoľvek požiadavka príde, takže snažíme sa takéto tlmočenie neodmietnuť. Naozaj by to muselo byť veľmi závažný dôvod, ktorý by mohlo až ublížiť tomu konkrétnemu tlmočníkovi.
Ako by mohla práca tlmočníkovi uškodiť?
Napríklad ak by to bolo proti etickým zásadám, porušovali by sa naše zákony, či dokonca by tlmočenie vykazovalo znaky trestného činu, alebo by mohlo ublížiť tlmočníkovi či jeho rodine. Inak v zásade tlmočník by tlmočenie nemal odmietať, veď nepočujúci má právo na zabezpečenie jeho základnej potreby.
Tlmočenie do posunkového jazyka je v tom výnimočné, že tú komunitu poznáte. Nie je to o tom, že sa niekto rozhodne naučiť sa po taliansky a ide tlmočiť do taliančiny.
Určite áno, väčšina tlmočníkov, ktorí túto prácu robia, sú buď deti nepočujúcich rodičov, alebo takí tlmočníci, ktorí nemajú nikoho v rodine alebo vo svojom okolí nepočujúceho. Práve dvaja z mojich kolegov, s ktorými sa striedame, nemajú v rodine nepočujúcich.
Prečo sa taký človek rozhodne pracovať s posunkovým jazykom?
Naozaj to musí byť nejaké náhodné stretnutie s tou komunitou, čo v nich zanechá taký pocit, že „Váu, to je zaujímavý jazyk, ja sa to chcem naučiť a chcem ho ovládať.“ Skutočne ich ten jazyk osloví a naučia sa ho. Moji kolegovia sú dôkazom, že sa to dá, že naozaj to nemusí byť len dieťa nepočujúcich rodičov alebo starých rodičov. Funguje to na princípoch výučby cudzieho jazyka.
Čo všetko sa v priebehu takejto výučby naučíte?
Učíte sa slová, v tomto prípade sú to posunky, úplne od začiatku. Ale samozrejme sa musíte naučiť aj o kultúre nepočujúcich – prečo to je tak, prečo to nepočujúci používajú, prečo používajú aj špecifické posunky, na ktoré nie je adekvátne slovo v hovorenom jazyku, teda posunový jazyk je veľmi bohatý a zároveň tajomne nádherný. Dá sa naučiť tak, ako akýkoľvek cudzí jazyk, ale súbežne musí prebiehať aj spoznávanie kultúry nepočujúcich.
Je aj nejaká formálna cesta vzdelávania na Slovensku? Existuje škola pre tlmočníkov do posunkového jazyka?
Našťastie už existuje. Od septembra sa otvára nový odbor na Trnavskej univerzite, na Pedagogickej fakulte. Je to odbor Slovenský jazyk v komunikácii nepočujúcich. Avšak doteraz taká šanca nebola. Dal sa učiť posunkový jazyk len formou kurzov, ale aj tie kurzy sú rôzne. Je rozdiel, či je kurz víkendový alebo trvá niekoľko týždňov, ba až mesiacov a rokov, presne tak, ako v akomkoľvek cudzom jazyku.
Aký je ten Váš príbeh? Tiež ste z rodiny nepočujúcich alebo patríte k tým, ktorí k tomu pričuchli potom neskôr?
Ja som práve ten typický tlmočník, ktorý má nepočujúcich rodičov a ešte som si aj vybrala nepočujúceho manžela.(smiech)
Takže vy vlastne posunkujete častejšie ako rozprávate?
Asi áno. Pri deťoch, tam už je tak trošku aj tá verbálna komunikácia.
Deti sú počujúce?
Áno, v rodine ale určite viac posunkujeme.
Prečo ste sa vlastne rozhodli tlmočiť?
Motiváciu som pocítila už v detstve. My sme fungovali tak, že rodičia navštevovali tzv. Klub nepočujúcich. Boli to také organizácie, v ktorých sa nepočujúci stretávali, kde mali rôzne spoločné aktivity. Otec bol predsedom tohto klubu, takže ma zapájal, chtiac-nechtiac som do toho bola zapojená. Ak potreboval niečo zistiť, zavolať, vybaviť tak už mi hovoril: „Poď, Evka, musíme ísť tam, potrebujeme na nejaký mini futbalový zápas telocvičňu vybaviť.“
Takže ste tlmočili vlastne už v detstve?
(Smiech) Áno, chodila som často do klubu, mne to veľmi prirástlo k srdcu a už som zostala pri nepočujúcich. Nerobila som stále profesionálnu tlmočníčku, dlho som tlmočila dobrovoľne, nepočújuci sa na mňa obracali. Mala som iné zamestnanie a popri ňom som tlmočila. Ono sa to nejako tak proste vyvinulo.
Existujú nejaké certifikáty o odbornosti alebo niekto, kto môže povedať „Áno, tento človek môže ísť tlmočiť do vlády“?
Je to veľmi ťažké, pretože pre tlmočníka je ten kvázi certifikát alebo ohodnotenie práve spätná väzba od nepočujúcich. To je pre mňa to úplne najpodstatnejšie, keď viem, že mi rozumeli, vedia mi zreprodukovať informáciu. Momentálne ešte máme certifikáty, ktoré sme získali v tej dobe, keď ešte fungovala organizácia, ktorá mala na to z Ministerstva práce a sociálnych vecí akreditáciu.
Bolo náročné taký certifikát získať?
Nebolo veľmi náročné získať ho, proste prišiel tlmočník na skúšku, urobil skúšku, dostal certifikát. Tak to fungovalo, musím povedať, žiaľ. Možno by som to nemala až takto otvorene povedať, ale nie je to dobrý systém do budúcna, pretože práve sme prichádzali o tých mladých, nádejných tlmočníkov, ktorí neboli ešte „hotoví“ tlmočníci a nemali tú možnosť sa niekde vzdelávať. Nemali možnosť nejako postupne tie skúsenosti naberať.
Čo by som ja musela ovládať, aby som sa mohla stať tlmočníčkou?
Ovládať nemusíte nič, pokiaľ hovoríme o tom, že nastúpite na štúdium. Stačí mať chuť , dobrú fyzickú zdatnosť a slušnú priestorovú orientáciu, pretože posunkový jazyk sa celý
vykonáva v 3D priestore.
Je to fyzicky namáhavá práca?
Ono sa to nezdá, ale je to dosť fyzicky náročné, lebo horná časť tela pracuje najviac. Postupne tlmočníci pociťujú problémy s krčnou chrbticou, ramenami a zápästím. Skutočne je to náročné, a preto by sa mali tlmočníci striedať po cca 30 minútach. Ak je tlmočenie dlhšie ako hodinu, mali by byť dvaja tlmočníci. Tiež by človek nemal mať kamennú tvár. Musí vedieť pracovať s tými pocitmi, aby ich vedel aj ukázať na tvári. To sú základné predpoklady.
Ako dlho Vám trvalo zvyknúť si na stres pri tlmočení?
Ja mám stále stres. (smiech)
Toho sa ani nedá úplne zbaviť, že?
U mňa nie. Niekto sa tam postaví a ide bez problémov. Ja mám stále, možno by som nepovedala stres, skôr, že som z toho nervózna. Ide o to, či správne pochopím myšlienku a potom ju dobre pretlmočím. Práca nie je o tom, že ja počúvam slová a potom ich posunkujem. Ja si musím počkať na úvod a význam tej myšlienky, aby som to dobre spracovala v hlave a dobre im to preložila. Nepovedala by som, že to je stres, skôr u mňa pocit mimoriadnej zodpovednosti.
Teraz má vláda vyjadrenia pomaly každý deň. Posielajú vám informácie vopred, aby ste sa mohli pripraviť?
Nikdy nemáme informácie vopred, takže to je naozaj tlmočenie simultánne.
Stalo sa vám, že ste nestíhali tlmočiť?
Niekedy sa to môže stať, skôr to závisí od rečníka. Ak sa rečník zamotá alebo nehovorí súvisle, potom má problém aj tlmočník. Stáva sa to však málokedy, lebo tlmočníci pracujú aj na svojej pamäti, čiže mali by byť schopní uchovať si jednu myšlienku a už počúvať ďalšiu. Dôležité však vždy je, aby bol zachovaný obsah.
Trúfli by ste si tlmočiť Andreja Danka?
No, videla som kolegyňu, ktorá ho tlmočila, nezávidím jej. (smiech) Myslím, že som to zachytila v televízií pri debate na RTVS.
Trúfli by ste si však aj vy?
No, trúfla-netrúfla. Ak by som bola postavená pred takú situáciu, tak viete, vy musíte tlmočiť, nevyberiete si. Tak ako som si nemohla vybrať napríklad na Úrade vlády tlmočenie matematického modelu.
Ako sa vám tlmočili tie výpočty?
Ja keď som to zbadala... Bolo veľmi náročné. Tým, že hovoril odborník, ktorý tomu rozumie a na tom grafe pracoval, tak on išiel vo svojej prezentácii veľmi rýchlo. A ešte takáto náročná téma.
Napriek tomu ste to zvládli odposunkovať, hoci ste nedostali materiály vopred.
Poviem vám to na rovinu: Takéto prepočty by sme mali vidieť dopredu. Väčšinou tlmočníci dostávajú takéto veci aspoň deň dopredu, aby si to mohli naštudovať, pochopiť to. Je ideálne aspoň hodinu dopredu, aby vedeli čo budú tlmočiť, pretože vy keď tam stojíte, vy vlastne na ten dataprojektor dozadu nevidíte. Vy ani neviete, čo tam je na tom obrázku.
Ako by ste organizačne vyriešili túto situáciu vy?
V zahraničí to funguje tak, že sú dvaja tlmočníci, jeden tlmočník sedí oproti a akoby „napovedá“ tomu druhému. Prípadne má tlmočník notebook a vidí prezentáciu. To je veľká výhoda, lebo vie zobraziť, čo je na grafe. Posunkový jazyk je o konkrétnom pohybe rúk, o priestore. Tým, že tam boli nejaké krivky a takéto veci, tak pokiaľ nevidím obrázok, môžem to ukázať úplne inak. Tak to je aj s pánom Dankom, ak by som bola postavená do takej situácie, tak by som sa musela snažiť ho pretlmočiť.
Ako často chodievate tlmočiť?
Približne každý druhý deň. Pracujem aj z domu, online. Ak si nepočujúci potrebujú vybaviť lieky alebo niekam zavolať. V dnešnej situácii sú väčšinou doma, tak aj my tlmočníci teraz väčšinou pracujeme z domu.
Pri tlačových besedách vidíme, že sa tlmočníci chránia ochranným štítom. Ten ste dostali kedy?
Ten sme nedostali, ten sme si vybavovali. Riešili sme to dlho, kolegovia v rámci Komory tlmočníkov a Slovenského zväzu nepočujúcich veľa diskutovali o tom, či tlmočiť bez štítu, bez nejakej ochrany, alebo ako. Tie ohlasy od nepočujúcich sú rôzne, nie je to naozaj ideálne. Odráža sa od toho svetlo. Nie vždy majú šancu odčítavať z pier, navyše nám štít zavadzia, pretože máme veľmi veľa posunkov priamo na tvári. Dotýkame sa tváre, hlavy, a dosť často vidno, že si tlmočník buchne do spodnej alebo bočnej časti štítu a môže ho to vyviesť z kontextu.
Zvažovali ste tlmočiť bez ochrany?
Vzhľadom na negatívne komentáre na sociálnych sieťach sme pristúpili k tomu, že určite treba mať štít. Ľudia často poukazovali na to, že všetci okrem tlmočníka majú rúško. Pritom je veľmi dôležité, aby nepočujúci videli naše pery. Máme veľmi veľa komentárov aj od nedoslýchavých, ktorí posunkový jazyk na 100 % neovládajú. Teraz, keď všetci moderátori v televíziách majú rúško a nie sú zabezpečené titulky, ľudia nevedia, čo ten moderátor hovorí. Nám aspoň môžu odčítať z pier.
Je zvláštne, že ste dostávali nenávistné komentáre pre svoju prácu. S rúškom sa tlmočiť pre nepočujúcich naozaj nedá.
Možno by som nepovedala že sú to nenávistné komentáre, skôr sme terčom vtipov a vtipných koláží, ale aj to je pre nás akási forma osvety. Na niektorých skutočne vtipných, sa spoločne s kolegami smejeme, vieme si i zo seba „vystreliť“. Jeden z komentujúcich – konkrétne Sajfa, na Instagrame zanechal veľmi pekný komentár, nazval to oddanosťou práci. Je to skutočne oddanosť práci, lebo dokonca ani teraz vás ten štít nechráni, povedzme si na rovinu. To sú štíty, ktoré odchádzajú do nemocníc a zdravotníckych zariadení, ale každý pracovník má pod ním aj rúško. S rúškom sa tlmočiť nedá.
V čom ešte zmenil koronavírus Váš pracovný život? Teraz teda určite chodíte menej fyzicky do práce.
Určite v tom, že sa snažíme chrániť, aj keď teda chodíme do práce naďalej. Ak to porovnám, tak teraz chodíme ešte viac práve na tie miesta, ktoré by sme nemuseli navštevovať, ako sú lekári a nemocnice. Určite však viac pracujeme z domu, mnohé veci riešime online. No práca pre Úrad vlády je náročnejšia.
Prečo?
Náročnejšia je v tom, že niekedy neviete ani dňa, ani hodiny. Oni sami niekedy dávajú vedieť hodinu pred tlačovkou a tlmočník musí byť vždy pripravený. My vieme, kto z nás pôjde na ďalší deň, berieme to tak, že máme „službu“ a sme v pohotovosti. Musím si to aj doma zariadiť. Tým, že sme všetci doma, máme rodiny, je to možno trošku náročnejšie.
Teraz, keď je tých tlačoviek tak veľa, tak aj zarábate viac peňazí?
No, neviem či môžem takto otvorene hovoriť. (smiech)
Musíte sa rozhodnúť podľa vašej zmluvy, či môžete alebo nie.
Tieto záležitosti nie sú vyriešené úplne, je to v priebehu riešenia a dolaďovania, a keďže to bolo tak veľmi narýchlo, tak sa to rieši za behu a ešte to nie je dotiahnuté. Rieši to kolega, ktorý okrem manažovania našich služieb má na starosti aj toto.
Takže ani neviete aká bude Vaša odmena?
Nie, nie. Možno bude aj Pán Boh zaplať. (smiech)
Tak to je teda odhodlanie pracovať.
Ale to sa stáva niekedy. Viacerí kolegovia už boli tlmočiť nejaké konferencie, ktoré sa
venovali napríklad špecifickému vzdelávaniu, špeciálnym pedagógom. Mnohé organizácie sa snažia otvoriť tému aj nepočujúcej komunite, nepočujúcim odborníkom alebo pedagógom, ale neuvedomujú si niekedy, že tlmočenie v posunkovom jazyku je práca ako každá iná. Nie vždy teda sú pripravený na honorár za tlmočenie, alebo s tým nepočítajú už na začiatku, ale postupne sa i vnímanie verejnosti na toto mení v tom dobrom zmysle. Nie vždy ide tlmočník pracovať za nejaký honorár, sú i rôzne prednášky, charitatívne akcie, a podobne, a vždy je na zvážení tlmočníka, či prijme honorár, alebo nie, v tomto má tlmočník slobodu.
Keď teraz chodíte pravidelne tlmočiť do miestnosti s novinármi a predstaviteľmi vlády, musíte sa aj izolovať od rodiny?
Bohužiaľ, neizolujeme sa. Dodržiavame všetko to, čo sa dá. Ja mám celý čas na rukách rukavice, dávam si ich dolu až pri vstupe a často si tiež umývam ruky. Snažím sa dodržiavať aj odstup. Neviem, akým spôsobom by som sa izolovala, to by som si musela zaplatiť nejaké ubytovanie.
Bojíte sa, že sa pri práci nakazíte?
Určite tam je nejaká miera strachu, niekto môže byť nositeľom a nemusí o tom vedieť. Neviem, ako to pociťujú ostatní kolegovia, ale určite sa obávame o svoje rodiny.
Kto určuje, ktorý program sa bude tlmočiť a ktorý nie?
Pokiaľ viem, tak kolega, ktorý to má na starosti, o tomto rokoval s Ministerstvom vnútra. On žiadal, aby všetky základné informácie boli tlmočené hneď, ako sa informácie odovzdávajú. Momentálne teda všetko, čo má na starosti Ministerstvo vnútra, sa snažia zariadiť tak, aby to niekto tlmočil. Samozrejme záleží aj od ochoty a spolupráce. Nie je to nastavené plošne, neexistuje ani nejaký zákon o tom, čo musí byť tlmočené a čo je voliteľné.
Pustia vás na zasadnutie vlády alebo krízového štábu, aby ste vedeli, o čom bude tlačovka?
Nie, to sa ešte nestalo.
A dajú vám aspoň svoje prejavy vopred, povedzme hodinu pred tlačovou besedou?
Nie. I keď teraz sme dostali link na webovú stránku Úradu vlády, kde si vieme body rokovania
pozrieť, takže vieme aspoň približne, aká tematika by sa mala na tlačovke komentovať.
Nesiete právnu zodpovednosť za to, čo odtlmočíte?
Určite áno, voči nášmu zamestnávateľovi. To je základná vec, tlmočník musí niesť za to, čo pretlmočí, aj zodpovednosť.
Má to na Slovensku vôbec kto skontrolovať?
My máme takú skrytú supervíziu v našich kolegoch nepočujúcich. Tí nás kontrolujú a aj nás upozorňujú na chybu. V rámci práce tlmočníka je bežné aj to, že sa kontrolujeme sami. Vypnem si zvuk a kontrolujem sa. Nehľadám ani tak chyby, skôr priestor na zlepšenie, pretože keby som si neverila, tak by som sa tam nikdy nepostavila. To je otázka sebareflexie tlmočníka.
Stalo sa vám už pri tlmočení tlačovky, že ste nepočuli otázku od novinárov?
Áno. Niektorí sa pýtajú veľmi potichu, ani náš ochranný štít nám veľmi nepomáha a musíme pozorne počúvať. Ak som nepočula, tak si počkám na odpoveď. Tlmočník by mal mať možnosť povedať „Prepáčte, nepočula som otázku novinára,“ ale my nemáme mikrofóny, teda nemáme možnosť zasiahnuť.
Teraz sa na tlačovkách často používajú zložité slová: repatriácia, Správa štátnych hmotných rezerv, zrýchlené legislatívne konanie. Majú všetky tieto slová posunok a dajú sa pretlmočiť?
Dajú sa pretlmočiť. Na repatriáciu však posunok nie je, to je nový cudzí výraz, ktorý musíme opísať. Napríklad pri zemepisných názvoch, pre ktoré nie je posunok alebo mi v tom momente jednoducho nenapadne, pretože štátov je veľmi veľa a nespomeniem si v rýchlosti, tak takýto názov ukazujeme v prstovej abecede. No keďže repatriácia je pomerne nový výraz a nie je preň ešte posunok, tak ho vysvetľujeme v posunkoch: ide o ľudí, ktorí sa chcú vrátiť na Slovensko.
Existuje posunok pre koronavírus? Je rovnaký ako predtým pri SARS?
Nie je to rovnaké, SARS sa ukazoval v abecede. Pre koronavírus existuje posunok, často ho ukazujeme, možno ste si ho už všimli. Je to kombinácia dvoch posunkov: pľúca a vírus.
