Markéta Zelená (36) je obdivuhodná žena. Má vadu sluchu, napriek tomu založila vlastnú rodinu, ďalšie dve deti si osvojila, pracuje a je šťastná. Tvrdí, že kľúčom ku všetkému je porozumenie, láska, a hlavne práce!
Keď u vás bola diagnostikovaná vada sluchu, mamička vás odmietla dať do ústavnej liečby. Dokážete si predstaviť, čo všetko by pre váš život znamenalo to, keby ste nemala šancu chodiť do školy so zdravými deťmi?
Áno, veľmi presne. Stýkajú sa s komunitou nepočujúcich a vidím svojich priateľov s rovnakým hendikepom a rovnakou stratou sluchu, ako mám ja. Nevedia si poradiť v bežných situáciách na úradoch, vybaviť záležitosti svojich detí v škole alebo si zaistiť zamestnanie. Zrejme by som tak skončila na úrade práce ako väčšina nepočujúcich. Používala by som len znakovú reč a komunikácia so počujúcimi by prebiehala iba cez papier a ceruzku alebo tlmočníka.
Diskriminoval vás tento handicap v škole? Ako vlastne prebiehala výučba?
Áno, stala som sa terčom výsmechu niektorých spolužiakov, oslovovali ma "hluché bedňa". Našťastie sa ma ostatní spolužiaci zastali a od tej doby som mala pokoj. Výučba prebiehala bez obmedzenia, nemala som žiadny individuálny plán. Často som ale bola v strese, napríklad pri diktovaní zápisov. Niekedy som nenapísala ani jeden riadok a musela som prosiť svojich spolužiakov o požičanie zošitov. Učitelia na mňa často zabúdali a upozorniť na moju prítomnosť museli občas až spolužiaci.
Ako veľmi pre vás bolo ťažké naučiť sa znakovú reč, hovoriť a čítať z pier?
Znakovú reč som sa naučila v pätnástich rokoch, keď som hľadala ľudí, ako som ja. Nebolo to pre mňa moc ťažké, skôr to bola veľká úľava. Hovoriť a odezírat ale bola už iná vec. Za ohromnú starostlivosť a pomoc môžem ďakovať mamičke. Každý večer mi načítala do ucha rozprávky, cvičila so mnou odzeranie pomocou logopedických knižiek a chodili sme na logopédiu. Tiež si ma postavila čelom proti sebe, hovorila a ja sa tak učila poznávať slová. V škole som sa naučila hovoriť, pretože mi nič iné neostávalo, odezírala som z pier. Teraz to už pre mňa nie je problém. Horšie je, keď má niekto bradu alebo je bezzubý, to nemám moc šancu. :-)
Ako sa k vám správali spolužiaci?
Až na pár výnimiek šikanovania pekne, mali sme sa radi a pomáhali si navzájom. Občas som sa však musela votrieť do skupinky spolužiakov a predstierať, že rozumiem. V tom hluku som však nepočula ani slovo, ale smiala som sa, keď sa smiali ostatní. Bolelo ma to, ale chcela som zapadnúť. Po škole sme chodili hrať futbal alebo vybíjanú. Vždy ma prijali medzi seba. Keď sa však hrala hra, pri ktorej sa šepkalo, zo strachu som radšej utiekla a vyhovorila sa, že musím domov. Nedokázala som povedať: "Ja nepočujem." Nevedela som to ...
V štúdiu ste pokračovala aj na strednej škole. Ako vyzerala výučba tam?
Tam už to bolo jednoduchšie. Tiež preto, že mi učitelia viac pomáhali. Nemusela som písať diktáty, mala som vopred spracovaný test na vyplnenie. Bola to pre mňa veľká úľava a pomoc. Nemala som ani individuálny plán, vždy mi vyšli v ústrety, mali trpezlivosť. Zároveň som veľmi chcela patriť medzi svojich spolužiakov, a tak som pred nimi svoju sluchovú vadu tajila. Informovaní boli iba učitelia. Veľký stres potom pre mňa začal až s výučbou cudzieho jazyka. Spolužiaci sa mi vysmievali, učiteľka bola neochotná a ja skončila kvôli veľkému vypätie u psychologičky. Po dohode s ňou a školou som s výučbou cudzieho jazyka skončila a zase som sa tešila do školy. Vtedy sa mi veľmi uľavilo.
Ako ťažké pre vás bolo nájsť po škole pracovné uplatnenie?
Po škole som sa pýtala spolužiačky, či nevie o pracovnom mieste. Vďaka nej som nastúpila ako asistentka riaditeľa. Bola som šikovná na administratívu, ale s komunikáciou to bolo horšie. Riaditeľ na mňa dosť reval, že som hluchá a že sa to nebude opakovať, čo som to za človeka a podobne. Začala som sa klopať a odišla sama. Išla som teda na úrad práce. Potom sa ale ozval nový zamestnávateľ a dostala som prácu ako účtovník vo firme so zdravotníckymi potrebami.
Pozitívnu úlohu v zamestnaní mojej osoby zohrali asi tiež výhody, ktoré zamestnávanie postihnutých prináša formou príspevkov od štátu. V práci som však bola spokojná. Spoločnosť mala ale bohužiaľ problémy a skrachovala. Akonáhle som vedela termín odchodu z firmy, posielala som životopis a telefonovala do rôznych firiem. Nemala som problém prácu nájsť, ale akonáhle som oznámila, že mám sluchovú vadu, na poslednú chvíľu si môj nástup rozmysleli.
U vášho aktuálneho zamestnávateľa VšZP ste sa zúčastnila konkurzu spolu so zdravými ľuďmi. Cez svoj handicap ste ho vyhrala, čím si myslíte, že to bolo?
Mala som dlhoročnú skúsenosť v zdravotníckych potrebách, a hoci som prišla v športovom oblečení, vzali ma. Bola som totiž presvedčená, že neuspěju, tak načo sa líčiť a šatiť. Myslím, že som im bola sympatická, nič som nepredstierala a zaujala som ich svojim prístupom, zmyslom pre humor, urečnenosťou. Narazila som na šéfa, ktorého zaujímali znalosti a skúsenosti. Mala som veľké šťastie.
Aké pocity ste z tohto báječného osobného úspechu mala?
Mala som z toho nádherný pocit, zmenil sa mi svet, uvoľnila som sa. Chcela som všetkým dokázať, že nie som bezmocná, že chcem pracovať a mám chuť ísť medzi ľudí. Mala som väčšiu energiu a cítila, ako by sa mi zlepšil sluch. Začala som sa viac smiať a mať rada ľudí.
Po materskej ste navyše nastúpila na nový a vyšší post, čo je presne náplňou vašej práce?
Mám na starosti register zamestnávateľov, čo je veľká zodpovednosť. Zodpovedám za vedenie dokumentácie naprieč firmami, úradmi, školami a nemocnicami z celého Hradec Králové. Mám na starosti rôzne dokumenty, prihlášky a odhlášky zamestnancov, uzatváranie zmlúv, agendu cudzincov, tlmočím v znakovom jazyku pre nepočujúcich - zariaďujem pre nich revízneho lekára, kúpele a akúkoľvek žiadosť, ktorú klient potrebuje vybaviť na prepážke.
V práci a v bežnom živote musíte komunikovať s ľuďmi. Čo je pre vás v tomto smere najkomplikovanejšie?
Keď príde klient, ktorý na mňa začne hovoriť veľmi rýchlo, má bradu, je bezzubý, alebo keď mi odovzdáva mobil, aby som vybavila nejaké náležitosti s jeho účtovník, to už je pre mňa veľký problém. Ale mám milé a ochotné kolegyne, ktorým klienta s prosbou odovzdám. Ale za tých pätnásť rokov, čo túto prácu robím, sa mi to stalo zriedka. Niektorí klienti z firiem o mojom handicapu už vedia a snažia sa, aby som im rozumela. Sme jeden veľký tím. Jeden klient ma dokonca oslovuje "Zelená kytičku". :-)
Čo vlastne pre vás možnosť pracovať znamená? Dokážete si predstaviť, aký by bol váš život bez práce?
Pracovať pre mňa znamená získať vedomosti, byť medzi ľuďmi, obohatiť si slovnú zásobu, dokázať uživiť rodinu. Preto si svojej práce naozaj veľmi vážim, mám rada klientov i kolegov a mám s nimi pekný vzťah. To, že mám prácu, mi dáva obrovskú silu. Stačí, aby som bola treba štrnásť dní chorá. Som zrazu doma zavretá v tichu, vracia sa mi nepríjemný šelest v uchu, a hlavne je to hrozná nuda. Keby som bola dlho bez práce, budem horšie komunikovať, k tomu sa pridá stres kvôli tomu, čo ma čaká ďalej, kto ma zamestná s týmto postihnutím, a tak ďalej. Niektoré nepočujúcich dovedú takéto pocity až k samovražde, sebepoškozují sa, dávajú si za vinu, že nepočuje ... Sú v ústraní, zatlačení do rohu ticha.
Ja sa našťastie viem ovládať, pretože mám deti, prídem na iné myšlienky. Nedokážem teraz povedať, ako by to vyzeralo, keby som nepracovala, pretože prácu som zatiaľ vždy mala. Asi by som sa začala venovať pěstounství, možno by som založila asociáciu náhradnej rodiny. Ja ale nedokážem zostať doma bez práce! Musím byť medzi ľuďmi.
Váš syn sa narodil so srdcovou vadou a zároveň máte v pestúnskej starostlivosti dve ďalšie deti. Kde na to všetko beriete silu?
Takúto otázku som si tiež položila. Prečo som vlastne taká? Prečo mám takú silu? Sila sa vo mne vzala tým, že môj syn prežil operáciu, tým, že mám prácu a mám skvelé kolegami a každý deň sa radujem. Určite je to aj tým, že ma mamička nedala do ústavu.
Zrejme preto sa rozrástla moje sila i srdce. Mám v sebe obrovskú dávku trpezlivosti, aj to som zdedila po svojej mamičke. Oproti ľuďom, ktorí boli v ústave pre nepočujúcich a dnes kvôli tomu majú ťažší život, som ja mala krásne detstvo. Pomáham detským domovom a zároveň som sa pustila do pestúnskej starostlivosti. Moja mamička má štyri deti, miluje ich. Bola som obklopená láskou, veľkým pochopením, trpezlivosťou a skvelým prístupom. Preto sa snažím to isté ponúknuť svojim deťom a pomáhať.
Čo by ste odkázali zamestnávateľom, ktorí sa boja zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím?
Nemajú sa prečo báť, sú to naozaj len predsudky. Naopak urobia moc dobre, ak osobu s handicapom prijmú. Získajú tak pracovitého a spoľahlivého zamestnanca. Títo ľudia sú za prácu vďační a robia ju svedomito. Zamestnávateľ musí mať len viac trpezlivosti, ale neskôr uvidí, že sa mu to vyplatilo.
Ľudia so zdravotným postihnutím upnú všetky svoje sily k tomu, aby firmu uspokojili, a tiež im samotným to pomáha zabudnúť na svoj handicap. Ja robím svoju prácu pätnásť rokov a nikdy som svojho zamestnávateľa nesklamala. Mám kamaráta, ktorý je hluchonemý, vyučil sa zámočníka a sám od seba sa naučil stolársku prácu. Robí krásne veci na vysokej úrovni. Takýchto prípadov poznám veľa. Ja neustále hovorím, že postihnutí vedia zázraky. Je ale nutné ich k tomu pustiť, dať im príležitosť, prejsť drobnú chybu, viesť ich, naučiť základy a oni vás veľmi milo prekvapí. Potrebujú len šancu.
Zamestnávatelia by ale nemali naberať osoby s handicapom len kvôli finančným výhodám pre firmu. Mali by chcieť pracovitého a poctivého človeka, ktorým väčšina osôb so zdravotným postihnutím rozhodne je. Stretla som sa aj so zneužívaním a šikanovaním nepočujúcich, ktoré firmy najali iba kvôli výhodám. Ľudia ale napríklad museli vykonávať aj inú činnosť, než mali v popise práce. Nakoniec zo zúfalstva odišli sami, a to je veľká škoda ...
Viete, že existuje organizácia, ktorá pomáha ľuďom so zdravotným postihnutím nájsť pracovné uplatnenie? Zároveň dokáže poradiť aj firmám, ktoré zamestnávajú alebo chcú zamestnávať ľudí s handicapom. Jedná sa o Nadačný fond pre podporu zamestnávania zdravotne postihnutých . Viac na www.nfozp.cz
zdroj: https://www.marianne.cz/clanek/marketa-zelena-postizeni-umeji-zazraky-dejte-jim-sanci
