Pavol Roman dnes pôsobí ako tlmočník do posunkového jazyka. Používanie posunkového jazyka vníma ako veľmi podnetné aj pre najmenších.
BRATISLAVA 10. mája – Pavol Roman vyrastal v rodine, kde obaja rodičia navštevovali spoločnú triedu v škole pre deti so sluchovým hendikepom. Už od útleho detstva sa s nimi rozprával jazykom, ktorý aj dnes, je pre mnohých z nás jedným väčším alebo menším otáznikom.
Dnes pôsobí ako tlmočník do posunkového jazyka a tento jazyk vníma ako úžasne bohatý prostriedok na vyjadrenie pocitov a z jeho pohľadu vníma aj jeho potenciál pri sprostredkovaní hlbokých vzťahov.
A vníma ho veľmi aktívne už teraz na svojej dvojročnej dcérke, na ktorej pri kontakte s nepočujúcou babkou a dedkom skúša vypozorovať niektoré neuvedomené veci z jeho detstva.
Posunkové jazyky nie sú pre neho len nejaké gestá, ale plnohodnotne jazyky, so svojou vlastnou lingvistikou, ale najmä kultúrou, pričom za príklad uvádza Stephena Hawkinga, ktorý neposunul spoločnosť dopredu rétorickým talentom, ale myšlienkami, umom. Aj o tomto porozprával Pavol Roman v rozhovore pre Dobré noviny.
Ako dlho priemerne trvá, kým sa človek naučí posunkový jazyk?
Na odpoveď na túto otázku panuje v našej komunite zhoda - tak dlho, ako každý iný jazyk. A nie je to myslené len ako agitka za rovnoprávnosť využívania posunkového jazyka, jednoducho tam badáme tie isté psycholingvistické zákonitosti.
Čo v prípade detí, ktoré sú od narodenia nepočujúce? Viete mi povedať, ako sa dokážu popasovať s posunkovým jazykom?
Ako vravia jazykovedci, deti sú naprogramované pre jazyk. Univerzálne, naučia sa plávať v každom. Výhodu posunkových jazykov vnímam v tom, že ich podstata je na rozdiel od tých akusticko-orálnych jazykov skôr vizuálno-motorická. Vedia teda pri formovaní dieťaťa a jeho myslenia predbehnúť, alebo pri nepočujúcich deťoch i nahradiť hovorenú reč. Toto sa mi navyše javí ako nedocenený poznatok pri deťoch, ktoré sa narodia s ťažkou formou sluchového hendikepu počujúcim rodičom. Väčšina nepočujúcich detí sa narodí sluchovo intaktným rodičom. Tí často robia pre dieťa v prvých rokoch jeho života aj nemožné, aby hovorilo - osvojilo si preň o to náročnejšiu techniku reči - a niekedy potom nezostane toľko energie a priestoru uvedomiť si užitočnosť nezamienania cieľa s prostriedkom. Dobre to ilustruje príklad Stephena Hawkinga, ktorý neposunul spoločnosť dopredu rétorickým talentom, ale myšlienkami, umom.
Videl som to aj na mojom mladšom počujúcom bratovi, ktorý snáď do dvoch rokov odmietal hovoriť, lebo radšej výlučne posunkoval. Zabrzdilo ho to vo vývoji? Vôbec, dnes sa venuje riadeniu letovej prevádzky, ktorá nekladie na intelekt i jazykovú výbavu práve subštandardné požiadavky.
A čo v prípade, ak je v rodine nepočujúci rodič alebo rodičia? Ako vnímajú túto komunikačnú bariéru počujúce deti? Detská myseľ je asi iná, inak rozumie, inak si predstavuje. Ako rýchlo a akým spôsobom dokážu nadviazať komunikáciu?
Áno, aj takáto otočená situácia je pomerne častá, keďže väčšina nepočujúcich rodičov má počujúce deti. V komunite nepočujúcich po celom svete deti, ktoré počujeme, ale náš prvý (materinský jazyk je posunkový), máme venovaný aj špeciálny posunok alebo pomenovanie, ktoré znie CODA, a tento medzinárodne používaný posunok ukazujú na hrudi podobne, ako posunok identita a znamená Child of Deaf Adult. Historicky platilo, že v dobách, keď posunkový jazyk nebol ešte spoločensky a akademicky prijímaný, boli práve tzv. coďáci najvýraznejšími mostmi medzi nepočujúcimi a počujúcou majoritou. Posunkový jazyk tým, že obsahuje výrazné mimoverbálne prostriedky, je úžasné bohatý na vyjadrenie pocitov a ja vnímam jeho potenciál pri sprostredkovaní hlbokých vzťahov aj na našej dvojročnej dcérke, na ktorej pri kontakte s nepočujúcou babkou a dedkom skúšam vypozorovať niektoré neuvedomené veci z môjho detstva.
Príde mi fascinujúce, ako malé dvojročné dievčatko, keď má pri sebe babky aj dedkov, dokáže automaticky vypnúť hlas, keď chce niečo povedať tým nepočujúcim - a že vie, že keď sa na ňu nepozerajú, musí ich pohladkaním alebo jemným pobúchaním do nohy získať ich pozornosť.
Niekedy, keď sme u počujúcich svokrovcov, tiež dcérka občas odpovie posunkom, čo len ukazuje, že bilingválnosť môžu mať deti hlboko zautomatizovanú a že toto obdobie je škoda nevyužiť na bohatý jazykový kúpeľ, samozrejme, interaktívny, emočne angažovaný, spoločný, nie ten jednostranný v televízii, ale to už len opakujem triviálnosti z psycholingvistiky.
Azda každý jazyk má svoje záludnosti. Existujú aj v posunkovej reči slová, ktoré sú povedzme náročnejšie ukázať alebo vôbec vysvetliť?
Z povahy posunkového jazyka vyplýva jednak, že najjednoduchšie posunky sú tie najnázornejšie, teda tie najkonkrétnejšie. Kolega Robo Šarina hovorí, že vďaka tomu má už 30 percent posunkov zvládnutých, aj každý počujúci (si môže skúsiť) skúšku správnosti - viete predsa ukázať bábätko, piť, späť, šoférovať. A teraz už len tých zvyšných 70 percent. Nesmejte sa však veľmi, lebo už len taký mierne všeobecný nenázorný koncept, je pojem mama alebo otec. Skúste si premyslieť, ako ukázať pojem mama, aby bol jeho význam samozrejmý niekomu ďalšiemu.
Tak ako v každom inom jazyku aj v posunkovom figuruje arbitrárnosť a teda zjednodušené komunitné určenie jazyka - vymyslíme niečo v zhode s lexikálnymi zvyklosťami jazyka a ak sa to osvedčí, používaním sa nepísane zhodneme, že tento posunok je výstižný.
Dočasne, samozrejme, vždy poslúži pri neologizmoch aj opis pojmu inými výrazovými prostriedkami, čo je aj v cudzích jazykoch veľmi užitočná jazyková schopnosť.
A naopak, ktoré slová patria v posunkovej reči k tým najľahším?
Spravidla sú to tie, ktoré sa učia už malé deti. Tak ako v hovorenom jazyku sú to jednoduché slabiky, tak najľahšie posunky využívajú jednoduché tvary, konfigurácie rúk.
Vystretý ukazovák (ktorým dieťa intuitívne upriamuje pozornosť) v kombinácii s rôznym miestom posunku a pohybom ruky, teda vie vyjadriť pojmy mama, tato, cikať, papať. Vystretá dlaň zabávať sa a podobne. Odporúčam dve skvelé projekty kolegov z OZtiek Infosluch a Snepeda, aplikáciu Posunkuj Hravo (Android, iOS) a potom už sofistikovaný prekladový online slovník.
Ten funguje obojsmerne, nájdete tam nielen posunkové ekvivalenty slovenských slov, ale aj slovenské ekvivalenty posunku, ktorého význam hľadáme. Ako presne?
Posunky.sk, pozrite to, kolegovia to majú „premakané“, majú môj rešpekt.
Ako je to pri priezviskách? Ako ich ukazujete? Ako by ste ukázali v posunkoch napríklad vaše meno alebo mená napríklad známejších ľudí?
Pri tých to funguje spravidla rovnako, ako sme hore opisovali vznik nových lexém, s malým rozdielom, že ak ide o ľudí, ktorí majú kontakt s komunitou alebo sú to priamo priezviská nás, posunkujúcich, tak nám často prischne kamošmi daný posunok, ktorý nejak znázorňuje našu vystihujúcu črtu, čo v mojom prípade znamená pre mňa, kedysi typickú skomoleninu jednej konfigurácie posunku.
Alebo v prípade pani poslankyne Janky Žitňanskej, ktorá dlhodobo s ľuďmi s hendikepom úzko spolupracuje, to znamená priateľské doberanie si, keď si zmenila trochu výraznejšie účes a nás sa nepýtala - a nám teraz nekorešponduje jej menný posunok s realitou.
Vždy ale platí, že prstovou abecedou sa mená pokojne aj hláskujú, alebo pre krátkosť času, len inicializujú - ak by ste napríklad vy, pani redaktorka, boli by ste spomenutá v nejakom príspevku v správach, ukázali by sme vás, neurazte sa prosím ako „MH“, lebo vyhláskovať vaše meno v prstovej abecede by vám nikto nestihol. Celé meno by bolo aspoň artikulovane, hoci by sa posunkami ukázali len iniciály.
Niekto spomína posunkový jazyk, ďalší posunkovú reč. Ako to je?
Na toto je komunita veľmi citlivá. Vhodnejšie je používať slovné spojenie posunkový jazyk ako posunková reč. V celosvetovej Deaf komunite - v komunite posunkujucich, sú aj nepočujúci posunkujúci aj počujúci posunkujúci. Súvisí to s kultúrnou hrdosťou.
Kultúrnou hrdosťou?
Aj pre nás bola veľká vec mať uzákonenú slovenčinu. Ani toto nie je nejaké nárečie, ale plnohodnotný jazyk, odovzdavateľ kultúry. A takto to cítia aj nepočujúci po celom svete, že ich posunkové jazyky nie sú len nejaké gestá, ale plnohodnotné jazyky, so svojou vlastnou lingvistikou, ale najmä kultúrou. Áno, hrdí nepočujúci chcú zdôrazňovať plonohodnotnosť posunkových jazykov.
Čo v prípade cudzieho jazyka? Dokáže sa ho nepočujúci naučiť?
Určite áno, pracoval som nejaký čas, aj ako lektor a hoci nerád v tomto hovorím za nich, ako by oni sami vtipne poznamenali, dokážu všetko okrem počutia. Niektoré moje kamarátky sa pri angličtine snažia nielen o tú písanú, ale aj tú s výslovnosťou, čo je v ich prípade násobný výkon a ja som na ne hrdý. A taká Katka Balážová Venckova je napríklad prekladateľkou a tlmočníčkou z najrýchlejšieho jazyka na svete, španielčiny. Podľa mňa sa to nedá, ona s maminou však evidentne vedia, že nedá sa je len stav mysle. Majú môj úprimný obdiv.
Aké sú najčastejšie mýty, ktoré si ľudia spájajú s posunkovým jazykom a s nepočujúcimi?
Mnoho ľudí používa termín hluchonemý, hoci ide o medicínsky výnimočnejšie a teda nepravdepodobné a necitlivé označenie ľudí so sluchovým hendikepom. Vďaka úsiliu mnohých rodičov, logopédov a dnes už aj moderných technológií množstvo detí, ktoré nedoslýchajú alebo sa boria aj s ťažšou mierou sluchového znevýhodnenia nemusia trpieť nemotou.
Ako ich teda podľa tvojho názoru správne nazvať? Čo je najprijateľnejšie?
V komunite je úplne bežné používať ozačenie, ako nepočujúci a toto označenie môžeme vidieť aj v rôznych inštitúciách. Keďže sa pohybujem v týchto komunitách, zdá sa mi, že je to oveľa citlivejšie. Slovo nepočujúci, je vnímané teda jemnejšie, ako pomenovať človeka, že je slepý - je omnoho necitlivejšie, ako pri slove nevidiaci. Asi najcitlivejšie by to bolo nazývať ich, ako ľudia so sluchovým hendikepom, alebo sluchovým znevýhodneným, pretože nie je najdôležitejšie to, že sú hluchí. To ich nedefinuje ako ľudí.
Prezradil by si nám ešte nejaký mýtus, ktorý okolo ľudí so sluchovým hendikepom ešte panuje?
Neplatí ani mýtus, že by slovenský posunkový jazyk bol nejakou formou závislou od slovenčiny, tak ako je písaný jazyk inou formou toho hovoreného, a teda by sme len slová nahrádzali posunkami, kalkovali. Posunkové jazyky sú svojou povahou, od tých hovorených nezávislé, a preto je ich objavovanie do istej miery napr. podobné objavovaniu Hanzi, zaujímavého čínskeho znakového systému.
Myslím, že to bol Stephen Hawking kto povedal, že tichí ľudia majú najhlasnejšiu myseľ. Môžeme sa od nepočujúcich niečomu naučiť?
S týmto môžem len súhlasiť, koniec-koncov, každá bytosť sa môže stať naším pedagógom, ak jej to, samozrejme, dovolíme. Ja svojim rodičom a potom aj ďalším nepočujúcim priateľom vďačím za neobyčajne krásny materinský jazyk, za vzťahy a priateľstvá, ktoré sú v našej komunite spravidla naozaj hlboké. A obdivujem ich za ich vnímavosť a cit pre vizuálne detaily, ktoré potom tak vtipne vedia pretaviť do posunkového jazyka. Som vďačný, že nimi môžem byť naďalej formovaný.
