Eva Šoltysová o živote komunity nepočujúcich.
Spolu s ďalšími kolegami ju verejnosť často registruje po boku predstaviteľov Úradu vlády SR na tlačových konferenciách v súvislosti s koronakrízou.
Predsedníčka Slovenskej komory tlmočníkov pochádza z rodiny nepočujúcich a tlmočeniu sa venuje celý život. Spolu s nepočujúcimi sa snaží odstraňovať bariéry, ktoré v spoločnosti pretrvávajú medzi touto komunitou a počujúcimi. Viac ako o sluchu je to však o ochote a ľudskom porozumení.
Eva Šoltysová (44)
- je predsedníčka Slovenskej komory tlmočníkov. Pracuje v Trnavskej asociácii sluchovo postihnutých, ktorá nepočujúcim poskytuje tlmočnícke služby,
- tlmočeniu na profesionálnej úrovni sa venuje desať rokov, dovtedy tlmočila dobrovoľne. Jej rodičia sú nepočujúci,
- spolu s ďalšími kolegami tlmočí tlačové konferencie Úradu vlády SR v súvislosti s vývojom koronakrízy a ochorením COVID-19,
- je vydatá, jej manžel je tiež nepočujúci. Majú spolu dvoch synov (15 a 18 rokov).
Ako sa zmenil váš život a práca počas pandémie a ako vyzerá spolupráca s úradom vlády?
Aktuálne je naša práca trochu hektickejšia. Našim koordinátorom a manažérom je nepočujúci pán Cehlárik, predseda Slovenského zväzu nepočujúcich. Niekedy vieme o konferencii vopred, inokedy je to narýchlo. No spolupráca s úradom je veľmi dobrá.
Väčšinou ide o simultánne tlmočenie, čo je najťažší typ tlmočenia. Z profesionálneho hľadiska je to však pre tlmočníkov skvelá príležitosť.
Tlmočiť pre predstaviteľov štátu, či už ide o premiéra, ministrov, krízový štáb alebo pani prezidentku, je aj pre mňa osobne kariérny vrchol. Môže to byť motivujúce aj pre budúcich kolegov.
Ako vyzerajú bežné služby pre nepočujúcich?
Moja bežná práca spočíva v spolupráci s nepočujúcimi klientmi, s ktorými chodím do terénu. Najčastejšie s nimi chodíme k lekárom, na úrady pre rôzne potvrdenia, povolenia, na úrad práce, tlmočíme v škole, na rodičovských združeniach. To je za normálnych okolností základom práce tlmočníkov.
Kvôli mimoriadnej situácii sa teraz snažíme vybaviť čo najviac tlmočení online. Ani klienti momentálne nemusia navštevovať úrady či lekárov Sú to všetko situácie, ktoré človek bežne zvláda, no pre nepočujúcich je to komplikovanejšie. Dokonca tlmočíme aj pri riešení medziľudských či susedských vzťahov, všade tam, kde môže nastať komunikačná bariéra. Klientov je však veľa a tlmočníkov si musia rezervovať dostatočne dopredu, aby sme stihli pomôcť každému.
Existujú štatistiky, ktoré hovoria, koľko nepočujúcich žije na Slovensku a koľko tlmočníkov je k dispozícii?
Oficiálne štatistiky stále neexistujú. Hovorí sa o rozmedzí medzi tromi až piatimi tisíckami nepočujúcich. Rátame to len zhruba prostredníctvom sociálnych sietí, na stránkach, kde sa nepočujúci združujú. Ani iné zdravotné postihnutia nemajú oficiálne štatistiky. Je tam potrebná spolupráca rôznych úradov, zvažovanie rôznych ukazovateľov pri posudzovaní ľudí s takýmito postihnutiami.
Tlmočníkov, ktorí sa tlmočením živia, je odhadom 25. Väčšina pôsobí najmä v Trnavskom a Bratislavskom kraji, niektorí pracujú na strednom Slovensku, no na východe je to problém. Pokiaľ viem, nie je tam žiadny profesionálny tlmočník. Spojiť sa s tlmočníkom môžete online, no nevybavíte tak všetky záležitosti.
Stretávate sa pri tlmočení s pochopením alebo narážate viac na neochotu ľudí?
Je to tak 50:50, no v súčasnosti pochopenie ľudí voči nepočujúcim narastá. Ľudia si zvykli na to, že vybavenie určitých vecí trvá aktuálne dlhšie alebo sa rieši online. Stále sa však stretávame s nepochopením komunity nepočujúcich, predsudky voči nim pretrvávajú. Ľudia majú mylnú predstavu o tom, ako s nepočujúcimi komunikovať. Myslia si, že stačí, ak im niečo napíšu na papier a dohovoria sa. No slovenský posunkový jazyk a normálny slovenský jazyk sú dva odlišné jazyky. Bežná slovenčina je pre viacerých nepočujúcich cudzím jazykom.
Pred krízou nebolo úplne bežné vidieť na obrazovke tlmočníkov, s výnimkou verejnoprávnej televízie. Má takáto medializácia pozitívny efekt na život nepočujúcich?
Vďaka viditeľnosti v médiách môžeme pomáhať ľuďom pochopiť túto komunitu. Za bežných okolností nepočujúci bojujú o svoje miesto v spoločnosti, ich podpora bola doposiaľ veľmi nízka. Pritom ide o nesmierne šikovných a zručných ľudí, ktorí svoj hendikep kompenzujú práve svojou usilovnosťou.
Majú obmedzenia vo vzdelávaní, nemôžu si vybrať ktorýkoľvek odbor. O to viac sa však musia snažiť presadiť sa v škole a neskôr aj v pracovnej oblasti. V dobe, keď študovali moji rodičia alebo manžel, vyberali si z odborov na učňovkách, ako napríklad zlatník, krajčírka, obuvník, zámočník či kaderníčka. Neskôr vznikali odbory s maturitou. Vo vzdelávaní nemali rovnocenný prístup.
Pozitívne je, že sa upozorňuje aj na samotnú prácu tlmočníka...
Pre ľudí to nikdy nebola príťažlivá profesia, nebola ani adekvátne ohodnotená. Je považovaná za pozíciu na úrovni sociálneho pracovníka. Tlmočník dokonca donedávna nebol ani v katalógu profesií. Podarilo sa ho tam dostať vďaka spolupráci s nepočujúcimi.
Vďaka tomu získalo tlmočníctvo ako pracovná pozícia pevné rozmedzie vo finančnom ohodnotení. Základ sa podaril, no trvalo to desiatky rokov. Ľudia sa doteraz na túto prácu pozerali ako na pomoc, často dobrovoľnícku.
