Verili by ste, že v časoch, keď bola NASA v plienkach, pomáhali vesmírnemu programu hluchí astronauti? Prečítajte si o takzvanej Gallaudetovej jedenástke.
V snahe otestovať reakciu tela na podmienky, ktoré panujú počas letu do vesmíru, potrebovala NASA ľudí imúnnych voči kinetóze. A tak sa obrátila na Gallaudetovu univerzitu, ktorá sa špecializuje na vzdelávanie sluchovo postihnutých ľudí. Do nasledujúceho výskumu, ktorý trval takmer desať rokov, si NASA vybrala 11 mužov a podrobila ich viacerým, neraz bolestivým experimentom. Muži sa stali známymi ako Gallaudetova jedenástka.
Väčšine ľudí príde v bezváhovom stave zle. Na vine sú orgány, ktoré zabezpečujú náš zmysel pre rovnováhu. Bežne sa riadia gravitáciou a vďaka tomu vieme, kde je hore a kde dolu. Keď sa ale gravitácia „vypne“, mozog je dezorientovaný, človeku zostane zle a je mu na zvracanie. Čosi podobné prežívajú aj ľudia trpiaci morskou chorobou.
Imúnni voči kinetóze
Desať mužov z Gallaudetovej jedenástky však prišlo o sluch v detstve v dôsledku zápalu mozgových blán. Choroba síce napáda mozog a miechu, ale vie sa rýchlo rozšíriť aj do iných častí tela. Okrem iného aj do vnútorného ucha, kde môže poškodiť takzvanú kochleu a viesť k strate sluchu. Poškodenie tohto orgánu však v konečnom dôsledku viedlo aj k tomu, že muži z Gallaudetovej jedenástky sa stali imúnnymi voči kinetóze. A tak boli perfektnými kandidátmi na experimenty spojené s letmi do vesmíru.
V rokoch 1958 až 1968 sa títo muži podrobili viacerým experimentom týkajúcich sa bezváhového stavu, rovnováhy a kinetózy. Pomohli NASA lepšie pochopiť, ako ľudské telo reaguje na prostredia s gravitáciou odlišnou od zemskej. V jednom pokuse ich napríklad pripútali rotujúcemu stolu, ktorý potom rôznym spôsobom otáčali a nakláňali. Muži mali následne určiť, kde sa nachádza horizont.
V inom experimente zamkli muža do miestnosti, z ktorej postupne vysávali kyslík. Chlap mal za úlohu stále dokola písať svoje meno a vedci sledovali, kedy písanie prejde do nečitateľného čarbania. Počas iného pokusu zasa musel dotyčný šesť hodín vkuse stáť a lekári mu fotili oči. V ďalšom experimente sa zasa chlapík celý deň vozil výťahom v Empire State Building a márne sa snažil privodiť si nevoľnosť. A bol tu aj pomerne bizarný pokus, v ktorom si subjekt musel sám odobrať krv, zatiaľ čo sa točil na centrifúge.
Žiadna morská choroba
Jeden z najdlhších experimentov trval 12 dní a štyria muži ho strávili v malej uzavretej komore so šírkou len sedem metrov. Tá sa vykonávala každú minútu desať otáčok. Nepretržite s výnimkou rána, keď osádke dopĺňali zásoby. Počas 12 dní museli muži podstupovať aj rôzne kognitívne testy, mali napríklad vyťukať isté číselné sekvencie na klávesnici, alebo otvárať zámky prostredníctvom naučenej číselnej kombinácie). Pokusy sa týkali aj ich fyzických schopností. A každú noc spali hlavami smerom k osi otáčania, aby si aspoň ako-tak oddýchli.
Imunita týchto mužov voči kinetóze sa ukázala napríklad počas letov v stíhačkách, kedy piloti vykonávali najrôznejšie manévre a na istý čas dosahovali aj bezváhový stav. Piloti označovali takéto lety ako „vomit comets“, teda „šabľové kométy“. A hluchí členovia Gallaudetovej jedenástky pri nich nič necítili. Užívali si aj plavbu v búrlivých vodách severného Atlantiku. Vo vlnobití bez problémov hrali karty, zatiaľ čo výskumníci zvracali a plavbu museli predčasne ukončiť.
Jeden z členov skupiny Barron Gulak sa o desaťročia neskôr vyjadril: „Áno, keď sa na to pozriem spätne, bolo to desivé. Ale boli sme mladí a pripadalo nám to ako dobrodružstvo.“
Žiadny z členov Gallaudetovej jedenástky sa nikdy nepozrel do vesmíru. Avšak vďaka ich odhodlaniu a výdrži je dnes výskum kozmu tak ďaleko.
zdroj: https://magazin.pluska.sk/techmag/gallaudetova-jedenastka-hluchi-muzi-ktori-posunuli-vyskum-vesmiru
