Rozhovor s odborníkom na posunkový jazyk a moderátorom správ pre nepočujúcich Romanom Vojtechovským.
Roman Vojtechovský je odborník na slovenský posunkový jazyk a nepočujúci moderátor. Je predsedom združenia nepočujúcich odborníkov a tlmočníctvo posunkového jazyka aj vyučuje na univerzite.
V rozhovore približuje, ako život nepočujúcich ovplyvnili rúška, aj ako sa nepočujúce dieťa učí spájať písané slovo s posunkom a významom slova. Vysvetľuje, prečo je rozhovor počujúceho s nepočujúcim vlastne interkultúrny dialóg, ako keď sa Slovák s dobrou znalosťou angličtiny dohovorí s Angličanom. A aj o tom, že sme si vďaka pandémii a tlačovým konferenciám viac všimli, že nepočujúci žijú medzi nami. Poradí aj, čo robiť, keď spolu chceme dobre komunikovať.
Dnes aj vďaka tlačovým konferenciám, ktoré sú tlmočené do posunkovej reči, viac vnímame, že k aktuálnym správam sa potrebujú dostať aj nepočujúci. Ako toto obdobie prežívate vy?
Som externý moderátor Správ RTVS v slovenskom posunkovom jazyku na Dvojke a moja nepočujúca manželka je editorka, ktorá pre nás správy pripravuje. O koronavíruse sme sa teda dozvedeli skôr z tlačových agentúr. Snažili sme sa vypočuť „očami“ názory politikov a hygienikov z krízového štábu a vďaka informáciám sme sa vyhli hoaxom.
S manželkou sme vyštudovaní pedagógovia, deti sme vzdelávali doma a doma sme aj pracovali. Sme vďační kompetentným, že dovolili, aby boli dôležité tlačové konferencie tlmočené pre nepočujúcich posunkujúcich, aby im mohli zmyslovo plnohodnotne porozumieť.
Mnoho programov či vystúpení tlmočených nie je. Ako sa nepočujúci dostanú k informáciám?
Viaceré stanice vysielajú hlavné správy s tlmočníkom a reprízy sa nájdu v archíve. Informácií z tlačových či elektronických médií je dostatok. No ľudí s poruchou sluchu, ktorí neposunkujú, je viac než tých posunkujúcich. Posunkujúci získali aktuálne informácie cez tlmočníkov, ale pre tých, čo neposunkujú, nebolo zabezpečené automatické titulkovanie v televízii a navyše nemohli ani odzerať z úst politikov s rúškom. Bolo by dobré, aby televízie okrem existujúcich skrytých titulkov mali automatické titulkovanie v reálnom čase. Viem, že to nie je lacná záležitosť, no západné krajiny to majú. Nepočujúci si tak môžu vybrať spôsob, ktorý im vyhovuje viac.
Všetci dnes nosíme rúška - máme zakryté ústa a aj počujúci majú často problém rozumieť jeden druhému. Čo toto opatrenie znamená pre nepočujúcich?
Pre tých, čo sú odkázaní na odzeranie, je to veľká prekážka. No z vlastných skúseností môžeme s manželkou povedať, že drvivá väčšina počujúcich je v obchodoch či v klientskych centrách v čase koronavírusu ústretovejšia než predtým. Na moment si dajú dole rúško a jasne vyjadria, čo potrebujeme, alebo sa snažia viac gestikulovať.
Dvakrát sa mi stalo, že lekári si v mojej prítomnosti namiesto rúška nasadili priesvitný ochranný štít. Nedávno som bol v banke a na mobile som mal aplikáciu Okamžitý prepis. Človek z banky mi svoj prejav nahral a aplikácia ho premenila na text, ktorý som si mohol prečítať. Myslím, že za ústretovosť počujúcich vďačíme aj tomu, že tlačové konferencie zviditeľnili prítomnosti tlmočníkov. Bola to dobrá osveta.
Pribudli do slovenského posunkového jazyka pre pandémiu nové posunky?
Áno, slovenský posunkový jazyk sa prirodzene obohatil o posunky ako koronavírus, ústne testovanie, antigénový test, pandémia či COVID-19. Tiež sa oveľa viac používajú posunky, ktoré boli predtým na okraji slovnej zásoby ako napríklad karanténa, opatrenie, celoplošné (testovanie) či rúško.
Keď tlmočník prekladá tlačovú konferenciu, používa posunkovanú slovenčinu. Keď sa spolu rozprávajú dvaja nepočujúci, využívajú slovenský posunkový jazyk. Aký je medzi nimi rozdiel?
Slovenský posunkový jazyk je prirodzený a autonómny jazyk slovenského spoločenstva nepočujúcich. Má vlastnú slovnú (posunkovú) zásobu a gramatiku, ktorá nie je závislá na slovenčine. Posunkovaná slovenčina je umelý jazyk. Posunkovú zásobu síce čerpá z posunkového jazyka, no poradie posunkov je iné ‒ zodpovedá poradiu slov v slovenskej vete. Pomáha vizualizovať slovenský jazyk ako väčšinový hovorený jazyk. Aby sa spolu počujúci a nepočujúci mohli dohovoriť ‒ je to vlastne medzikultúrna komunikácia.
A ako lingvista vás musím trošku poopraviť (Úsmev). Tlmočníci na tlačových konferenciách používajú formálny typ posunkového jazyka, ktorý sa používa pri podobných situáciách s vysokým statusom. Blíži sa viac k hovorenému, takzvanému prestížnemu jazyku. Existuje aj neformálny, čiže konverzačný typ slovenského posunkového jazyka, ktorý sa používa napríklad v nepočujúcej rodine či v klube nepočujúcich. Je pravda, že niektorí tlmočníci používajú posunkovanú slovenčinu, ale tých v televízii neuvidíte.
Ste ťažko nedoslýchavý od narodenia. Ktorý jazyk považujete za svoju materinský?
Mám počujúcich rodičov a od nich som si osvojil slovenčinu ako krásny prvý jazyk. Okrem tohto materinského jazyka dnes ako druhý používam aj slovenský posunkový jazyk.
Čo ste sa učili prvé: odozeranie, posunkovanie, čítanie či hovorenú slovenčinu?
V čase, keď som sa narodil, sa o posunkovom jazyku v spoločnosti nehovorilo. Bola to tabuizovaná téma. Alebo posunkový jazyk nepovažovali za plnohodnotný jazyk. Ako prvé som sa naučil hovoriť slová spájané s odzeraním z úst a čítaním jednotlivých slov. Prvé slová som začal vyjadrovať ako trojročný a prvé vety ako šesťročný. Môj logopéd a ďalší tvrdili, že sa rozprávať nenaučím, ba dokonca, že sa nedostanem na vysokú školu. Ďakujem rodičom, ktorí verili viac mne.
Som veľmi šťastný, že moja manželka aj ja máme dobrú úroveň čítania a písania, ktorá je potrebná pre život, prácu a vzdelanie. Dbáme o to, aby ju mali aj naše milované deti.
Prečo je pre nepočujúcich čítať s porozumením ťažké?
Nemôžeme povedať, že to platí pre všetkých nepočujúcich. No počujúci ľudia každý deň vnímajú hovorené slová. Vedia ich spájať s tými, ktoré si prečítajú. Vnímanie nepočujúcich je obmedzené na odzeranie z úst alebo na písanie. Nepočujúci často nezískajú plnohodnotnú či zmyslovo prístupnú informáciu. Ak sa nepočujúce dieťa veľmi skoro nestretne s hovoreným jazykom, môže ho čítanie odrádzať. Čítaním sa nestretáva so známymi informáciami; zapísané slová mu nie sú povedomé. Preto je veľmi dôležité, aby sa rodičia dieťaťu sústavne venovali, aby neskôr mohlo prostredníctvom čítania rozvíjať svoj hovorený jazyk.
Ako si nepočujúce dieťa v hlave spojí písaný výraz s jeho významom, hovoreným slovom a posunkom?
V prvom rade musí dieťa poznať takzvaný sémantický trojuholník, teda tri veci, ktoré spolu navzájom úzko súvisia: slovo a/alebo posunok, jeho význam a reálnu vec. Často sa používa postup, pri ktorom dieťa ako prvé spozná slovo písané veľkými písmenami, aby ho mohlo vnímať zrakom. K nemu sa pridá hovorené slovo či posunok a tiež obrázok ako význam slova. Následne sa k nim pridáva reálna vec.
Kto nepočujúcemu dieťaťu pomáha skontrolovať, či vyslovuje jednotlivé slová správne?
Počujúci rodičia či starí rodičia, logopéd alebo osobný asistent. Podľa zákona má nepočujúci rodič nárok na osobnú asistenciu od jedného do deviateho roku jeho dieťaťa.
Naučila sa vaša rodina posunkovať?
V období, keď som sa narodil, sa neodporúčalo, aby deti s poruchou sluchu posunkovali. Až v deväťdesiatych rokoch sa u nás v právnych predpisoch objavilo, že nepočujúce dieťa má právo na posunkový jazyk. Počujúci členovia rodiny si preto neosvojili takmer žiadne posunky. V piatich rokoch ma na odporúčanie odborníčky dali do špeciálnej materskej školy pre nedoslýchavé deti a na internát. Našťastie, po roku sa moji rodičia rozhodli presťahovať do mesta, v ktorej škôlka pre nedoslýchavé deti sídlila.
Ako ste sa teda naučili posunkovať vy?
Od nepočujúcich detí nepočujúcich rodičov. Na základnej škole sa nesmelo posunkovať v triede ani na chodbe počas prestávok.
Prečo to tak bolo? A čo sa od tej doby zmenilo?
Keď začali vznikať prvé ústavy pre nepočujúcich žiakov, viedol sa spor o tom, či je vhodnejšia posunková alebo orálna metóda. V roku 1880 sa prijala rezolúcia, v ktorej za jedinú správnu metódu vzdelávania určili orálnu metódu. Pre posunkový jazyk to bolo obdobie temna a na dlhé obdobie sa z takmer všetkých ústavov sveta vytratil. Napriek zákazu ho žiaci medzi sebou naďalej používali. Až keď sa v druhej polovici dvadsiateho storočia objavili prvé štúdie a výskumy, začali jazykovedci považovať posunkové jazyky za prirodzené a plnohodnotné jazyky, ktoré sú porovnateľné s tými hovorenými.
Spolu s manželkou vychovávate nepočujúcu dcérku a nedoslýchavého syna. Ako vyzerá komunikácia u vás doma?
Komunikujeme bilingválne, čiže slovenským posunkovým jazykom, ako menšinovým jazykom a slovenským jazykom ako jazykom väčšiny. Okrem nich využívame pri učení našej dcérky posunkovanú slovenčinu. Vďaka tomu si môžeme overiť, či správne porozumela každému slovu. Mladšieho synčeka učíme prvé posunky simultánne s hlasom.
V čom sa kultúra počujúcich a nepočujúcich líši?
Na materskej aj základnej škole som žil v komunite rovesníkov s rovnakým znevýhodnením. Fungujú tam iné pravidlá komunikácie. Napríklad, že treba mať neustály očný kontakt a pozornosť získate tak, že sa dotknete ramena, mávnete rukou alebo poklepete o lavicu či o stôl. Sedeli sme v polkruhu, aby sme sa dobre videli a látku písali z tabule. Na bežnej, teda takzvanej integrovanej strednej škole boli lavice za sebou. Neustále som musel hlavou otáčať na druhú stranu, aby som mohol odčítať z pier počujúcich spolužiačok. Látku som odpisoval v reálnom čase zo zošita spolužiačky.
Platí, že vyjadrovanie a myslenie nepočujúcich a počujúcich sa skrátka líšia. Je to ako keď sa Slovák s dobrou znalosťou angličtiny dohovorí s Angličanom. Je to vlastne interkultúrny dialóg.
Ako sa vám žije medzi slovenskou hovoriacou väčšinou?
Nepočujúci, ktorí používajú posunkový jazyk, sú jazykovou a kultúrnou menšinou, nie národnostnou či etnickou menšinou. Aj preto je dôležité, aby sme na Slovensku viac hovorili o multikulturalizme a viacjazyčnosti. A, samozrejme, tiež o tolerancii: či už k seniorom alebo osobám so zdravotným znevýhodnením. Pandémia zvýšila povedomie o tom, že tu nepočujúci žijú. A tiež, že tlmočník dokáže vyjadriť rovnaký obsah ako hovorený jazyk, len si k tomu volí iné jazykové prostriedky a postupy. Posunkový jazyk je dnes mojou najobľúbenejšou oblasťou, ktorej aj venujem najviac času.
Čomu sa v oblasti posunkového jazyka venujete?
Splnil sa mi vytúžený sen: pracujem ako pedagogický pracovník na univerzite. Od septembra som odborný asistent odboru filológia slovenského posunkového jazyka v Trnave. Ide o nový študijný program zameraný na tlmočníctvo slovenského posunkového jazyka. Pracujem aj na Masarykovej univerzite v Brne v odbore tlmočníctvo českého posunkového jazyka. Objavujem zaujímavé jazykové dobrodružstvo: ako vyzerá štruktúra posunkového jazyka, aké má funkcie a varianty a tiež ako prebieha spomínaná medzikultúrna či intrakultúrna komunikácia. Venujem sa aj príprave viacjazyčného slovníka posunkových jazykov.
Akú situáciu dnes majú nepočujúci na trhu práce?
To je rôzne. Je tu aj mnoho predsudkov a nepochopenia. V štátnej správe sú k nepočujúcim kandidátom ústretovejší. Sú prípady, keď firmy a inštitúcie nepočujúcich skôr prirovnávajú k osobám s mentálnym postihnutím. Alebo si myslia, že môžu spôsobiť zamestnávateľovi ujmu. A tak ich skrátka do zamestnania neberú. Všetkým by som odporúčal, aby sa nepočujúcich nebáli prijať najprv na skúšobnú dobu a overili si ich schopnosti aj zodpovednosť. A tiež, aby sa nevyhovárali už na prvom pohovore, že v práci je potrebné komunikovať telefonicky a našli aj iné možnosti komunikácie.
Mnohí si pri návšteve divadla či kina bez titulkov ani neuvedomíme, že sú pre nepočujúcich neprístupné. Aké sú ďalšie oblasti života či situácie, ktoré sú pre nepočujúcich náročné?
Viaceré televízne relácie, reklamy, ale aj videá na weboch či sociálnych sieťach sú bez titulkov. Na staniciach nie sú informačné tabule, kde by mohli zobraziť texty, keď sa dejú mimoriadne udalosti. Prehliadky hradov či zámkov sú niekedy bez textových sprievodcov. Veľa inštitúcií, ktoré poskytujú služby klientom, sú bez orientačných tabúľ, ktoré by nepočujúcich nasmerovali. Alebo výťahy.
Výťahy?
Áno, ak by sa zasekol výťah, nepočujúci nemá ako zavolať pomoc. Na to slúži tlačidlo s logom modrého ucha. Je toho veľa. No nejde len o nepočujúcich od narodenia. Štatistika hovorí, že až tretina ľudí v seniorskom veku trpí poruchou sluchu.
Čo by sme mali vedieť my počujúci, keď chceme dobre komunikovať s nepočujúcim?
Je dôležité rozprávať pomaly a zreteľne a tiež dobre artikulovať. Nepoužívajte dlhé vety či frázy. Slabikovanie nepomáha, treba hovoriť normálne. (Úsmev). Tiež pomôže, keď nebudete používať hovorové, ale spisovné slová. Radšej povedzte samoobsluha, nie samoška alebo osobný vlak namiesto osobáka. Ak nepočujúci nerozumie, napíšte mu správu do mobilu. A nebojte sa gestikulovať. Je to ako keby ste hovorili s cudzincom, ktorý sa učí po slovensky. Trebárs s Vietnamcom. (Úsmev).
Foto: Andrej Lojan
