Namiesto sebaľútosti som sa naštvala – hovorí Katarína Babálová (27), ktorá prežila šikanovanie i sedemdesiat márnych pokusov zamestnať sa, a to len preto, že nepočuje.
Možno ste už zažili ten pocit – so stiahnutým žalúdkom idete ponúknuť svoju hlavu aj ruky, ktorými si chcete zarobiť, vyžmýkate zo seba poslednú kvapku invencie, ale nestačí to. Ďakujeme, nepotrebujeme vás. Otrasiete sa a klopete na ďalšie dvere. Každé nasledujúce otvárate ťažšie, pretože vaše sebavedomie sa prepadáva do suterénu. A to máte zdravé ruky, nohy, uši aj oči. Katka Babálová z Trenčína sa neposkladala ani po sedemdesiatom pokuse v priebehu jedného roka. Pritom zakaždým niesla pred sebou pomyselný transparent: Som nepočujúca.
„V jednom grafickom štúdiu mi povedali, že problémom je telefonovanie. Keďže môžem len esemeskovať, nevezmú ma. Ale veď som sa neuchádzala o prácu telefonistky, ja predsa robím grafický dizajn a fotografujem! Všetci akoby mali zo mňa strach. Ale moje nápady by pritom radi využili...“ mávne rukou absolventka Katedry vizuálnej komunikácie VŠVU. Namiesto sebaľútostivého plaču ňou však vo chvíľach, keď ju otvorene odmietli pre sluch, zalomcovala iná emócia: „Hnev,“ priznáva s úsmevom Katka, ktorá po roku hľadania práce pochopila, že sa musí postaviť na vlastné nohy. Ešte jej poriadne nezaschla januárová pečiatka na živnostenskom liste a už prišli prvé ponuky.
Bez kamarátok
Hoci Katka má takmer stopercentné postihnutie sluchu, perfektne odčíta z pier a rozpráva. Pri pohľade na zdravo sebavedomú blondínku len ťažko uveriť, že zažívala šikanovanie.
Po štvrtej triede totiž opustila bezpečie uzavretého sveta posunkujúcich spolužiakov a na želanie rodičov sa ocitla medzi počujúcimi deťmi v bežnej škole. „Nebola som nadšená, veď som dovtedy nerozprávala,“ hovorí. Začala sa teda deväťročná tortúra s logopedičkou, ktorá ju učila hovoriť, ale aj vyrovnávanie s faktom, že deti na ňu pozerajú ako na zvláštny úkaz. A aj to náležite dávajú najavo. Ani na strednej umeleckej škole to nebolo lepšie: „Pamätám si, ako sedím v lavici, učiteľ sa v dobrej viere snaží extrémne artikulovať, aby som rozumela a spolužiaci sa smejú.“
Posmech si vyslúžila aj pre horšie známky: „Hoci som praktické práce mala skvelé, teória bola príliš ťažká. Často som nerozumela, všetko bolo na mňa prirýchle. Bola som psychicky veľmi unavená.“
Netají, že aj na vysokej škole robila niektoré skúšky v opravných termínoch. „Chvalabohu, diplom však mám a prax ukáže, čo viem,“ hovorí talentovaná grafička, ktorá sa práve teší zo stáže v bratislavskej firme, kde sa nezľakli toho, že sa s ňou treba zhovárať s dobrou artikuláciou a z očí do očí. Inak v ničom nezaostáva. Ani sa nechce veriť, že prezentačné videá, ktoré robí, dokáže podfarbiť perfektne sadnúcou hudbou. „Vibrácie a cit,“ vysvetlí jednoducho.
Potrebuje čas
Nemám čas, hovoríme často. Keď však rozpráva o čase Katka, naberá jeho význam zvláštne odtienky. Keď chodila na školenia pre nepočujúcich podnikateľov, lektorka rozprávala prirýchlo a tlmočníčka do posunkovej reči ju musela často zastavovať, pretože nestíhala. Na gestá treba viac času. Čas hrá proti nej aj v bedmintone, ktorý hrá pretekársky. Keby počula, ako sa košík odrazí od súperovej rakety, mala by viac času zareagovať a pripraviť sa na úder. Takto sa musí spoľahnúť iba na moment, keď vidí letiaci košík.
Čas strávený v skupine počujúcich, ktorí sa zhovárajú jeden cez druhého, je často ubíjajúco vyčerpávajúci, pretože sa márne snaží zachytiť slová a nemôže sa rýchlo zapojiť do rozhovoru. Keďže tréner plávania zabudol, že Katka nepočuje, otočil sa jej chrbtom a všetkým ukázal na prstoch, koľkokrát majú preplávať bazén. Slová, že po každom preplávaní dĺžky si majú urobiť pauzu,už nepočula. V bazéne strávila oveľa viac času intenzívnym plávaním než ostatní, pretože v zápale tempa a s hlavou pod vodou si vôbec nevšimla, že ostatní stoja.
A keďže sa na svoj problém dokáže pozrieť aj s humorom, povie, že viac času môže stráviť aj v posteli. Ak si totiž zloží načúvací prístroj, ocitne sa v úplnom tichu a nevyruší ju ani hlasná hudba a búchanie dverí, čo jej závideli spolubývajúce na internáte. „Keď som bola na vodáckom kempe s počujúcimi, tí mi zase závideli, že som dokázala spať ako drevo, aj keď jeden z nich strašne chrápal,“ smeje sa Katka.
Ozaj, je tu ešte niečo spojené s časom. Súvisí s telefonovaním, ktoré bolo prekážkou v jej prijatí do zamestnania: „Telefonovanie pri práci zbytočne zaberá čas a rozptyľuje. Keď tvoríte, radšej sa sústredíte, nie?“
