Kým jedna skupina oceňuje písaný text, ďalšia mu nerozumie. Medzi nepočujúcimi sú i takí, ktorí posunkovú reč neovládajú, a práve na nich sa často zabúda.
Článok je súčasťou seriálu Bariéry, ktorý poukazuje aj na nedostatky slovenskej spoločnosti.
Ich komunita sa dostala do širšieho povedomia počas pandémie koronavírusu, keď sa spolu s poprednými predstaviteľmi vlády či prezidentkou pred kamery postavili aj tlmočníci do slovenského posunkového jazyka.
Nie každý nepočujúci im však rozumel. Problém s posunkovou rečou majú najmä starší občania, ktorí prišli o sluch vo vyššom veku. Ich komunikačným nástrojom je skôr písaný text alebo rôzne pomôcky. Tomu však zasa nerozumejú niektorí z celoživotne sluchovo znevýhodnených.
Porozumieť svetu, v ktorom neexistujú zvuky a hlavným zmyslom je zrak, je pre mnohých zdravých ľudí náročné. Realitu dodnes nedokáže presne vyhodnotiť ani štát. Hoci existujú isté formy pomoci, takmer vždy sú adresované iba určitej skupine ľudí a majú medzery.
Nepočula volanie
Na stretnutie v jednej z bratislavských kaviarní prichádza usmievavá, dobre naladená žena. Keďže viem, že patrí ku komunite ľudí so sluchovým znevýhodnením, očakávam, že privedie aj tlmočníka. K stolu sa však blíži sama.
„Dobrý deň, Filipová, teší ma,“ predstaví sa absolútne zrozumiteľnou rečou a búra všetky stereotypy, ktoré ja i mnohí ďalší o nepočujúcich máme. Hneď na začiatku sa dozvedám, že moja respondentka počuje zvuky za pomoci načúvacieho aparátu a dokáže výborne odčítavať z pier. Stačí, keď budem rozprávať pomalšie.
Keď sa Jana Filipová narodila, rodičia i lekári ju považovali za zdravé dieťa. Prvé nejasnosti prišli v škôlke – keď sa hrala na dvore, učiteľka si všimla, že nereaguje na oslovenie. Keďže mala problémy aj so sykavkami, pedagogička rodičom odporučila navštíviť logopedičku. Po dvoch rokoch neúspešnej terapie nakoniec odborníčka usúdila, že by mohlo ísť o problém so sluchom, čo sa aj potvrdilo.
„Ako som rástla, zhoršovalo sa to. Dnes mám stratu sluchu na úrovni 99,98 percenta. Zvuky vnímam vďaka načúvacím aparátom, musím ich mať zosilnené na úrovni decibelov lietadla,“ vysvetľuje a zdôrazňuje, že aby mi rozumela, musí sa na mňa pozerať. Žiadny aparát podľa nej nenahradí sluch na sto percent. Počuť vďaka nemu človek môže, nie všetkému však rozumie.
Oči sú kľúčovým zmyslom pre mnohých nepočujúcich. V niektorých prípadoch akoby doslova kompenzovali oslabený sluch. Zraková pamäť je u nich naozaj dobre vyvinutá a dokážu si zapamätať aj detaily.
„Vieme napríklad aj ohodnotiť, či človek klame. Keď sa dívam na vás, vidím dobre aj periférne vedľa seba. Pamätám si, že na stole je môj mobil a váš. Keby zmizli, viem presne, kde boli,“ opisuje Jana FIlipová to, ako funguje jej zrak.
Naučila sa rozprávať
Prvé prekážky súvisiace so zdravotným postihnutím sa u Jany objavili už na základnej škole. Učitelia si často mysleli, že patrí medzi skupinu nepočujúcich, ktorí jednoducho slovám nerozumejú. To však v jej prípade nebola pravda.
Keďže ju od detstva rodičia viedli ku komunikácii, slovenčinu zvládla dobre. Problém však bol inde – vyslovené slovo jednoducho dobre nepočula. Naplno sa to ukázalo napríklad pri diktátoch alebo nemeckom jazyku.
Strednú školu sa tak rozhodla absolvovať medzi nepočujúcimi. Keď mala 13 rokov, odišla z domu na odevnú priemyslovku do Kremnice, kde žila na internáte. Keďže boli okolo nej najmä deti využívajúce posunkovú reč, musela si ju expresne osvojiť aj ona.
Kombináciou posunkového jazyka, odčítavania z pier a tiež vďaka pomoci spolužiakov sa jej neskôr podarilo vyštudovať dve vysoké školy. Dnes pôsobí ako prezidentka Asociácie nepočujúcich Slovenska, kde má dobrovoľnú funkciu.
Škôl určených výlučne pre nepočujúce deti aj samotných žiakov na nich rokmi ubúda. Dôvodom je podľa Filipovej snaha o inklúziu a integráciu medzi zdravé deti. Aj preto je dnes ťažké určiť, koľko nepočujúcich na Slovensku žije. Medzinárodné štatistiky hovoria o tom, že ľudia so sluchovým znevýhodnením tvoria približne päť percent populácie.
Každý komunikuje inak
Azda najväčším mýtom, ktorý sa v súvislosti s nepočujúcimi vynára, je, že nedokážu rozprávať a dohovoríte sa s nimi iba posunkami.
„Je to o tom, či je dieťa od detstva nútené komunikovať s počujúcimi rovesníkmi alebo od mala posunkuje. Ak ovládate reč, odčítavanie z pier prichádza prirodzene, pretože viac zapájate zrak,“ vysvetľuje Jana Filipová.
Jej slová potvrdzuje aj Kristína Trstaňová– nepočujúca priateľka, ktorá tiež prišla na naše stretnutie. Aj ona dokáže rozprávať, priznáva však, že s odčítavaním má trochu väčší problém ako Jana a stáva sa jej, že nerozumie.
V detstve nemala možnosť chodiť do školy medzi počujúce deti. Školskú dochádzku totiž začínala v období komunizmu, keď bolo nemysliteľné deti s akýmkoľvek postihnutím integrovať. Rodičia tak boli nútení poslať dcéru na špeciálnu školu, kde sa využívala najmä posunková reč.
Napriek tomu sa jej však podarilo vyštudovať aj strednú školu a neskôr sa lepšie kvalifikovať a zamestnať sa.
„Pracujem ako očná optička. Niekedy sa mi stane, že zákazníkovi nerozumiem. Vtedy musím zavolať kolegyňu,“ opisuje svoje skúsenosti s komunikáciou.
Zavolajú si, pretože je to pohodlnejšie
„Som poslankyňou za mesto Žilina. Keď chcú kolegovia niečo rýchlo vyriešiť, zavolajú si. A tam nastáva pre mňa problém. Zrazu mi chýbajú informácie, pretože sa im nechce kvôli mne písať esemesky,“ opisuje Jana Filipová svoje skúsenosti s neochotou okolia prispôsobiť sa.
„Stojíte na vlakovej stanici a zrazu sa zmení nástupište vlaku. Ako to zistíte?“ pýta sa nahlas. Ak vám nenapadne opätovne skontrolovať tabuľu, nemáte podľa nej informáciu odkiaľ získať. Stáva sa tiež, že pracovníci jednoducho informáciu na tabuli neaktualizujú.
S podobnými bariérami sa stretáva aj pri priehradke, kde sa kupujú lístky na vlak. Predávajúci hovoria cez mikrofón do reproduktora. Rozumieť im majú problém aj ľudia s bezproblémovým sluchom. Podobne to funguje aj na pošte.
„Obchod, domová schôdza, prednášky, kultúrne podujatia,“ menuje Jana ďalšie miesta, kde ťahajú nepočujúci za kratší koniec.
Snahu verejných inštitúcií tlmočiť do posunkov víta. Zároveň v nej však vidí aj veľké nepochopenie toho, ako treba so sluchovo znevýhodnenými komunikovať.
„Ak máte mamu alebo otca, ktorí stratili sluch v sedemdesiatke, ťažko ich naučíte posunky. Potrebujú titulky. Tým však zasa nemusí rozumieť človek, ktorý nepočuje od narodenia,“ zdôrazňuje s tým, že bežne sa s takýmto postojom nepočujúci stretávajú aj na súdoch, kde sa tlmočí iba do posunkovej reči.
Iba obraz im nestačí
Nepočujúci vnímajú svet prevažne očami a tomu potrebujú prispôsobiť aj programy v televízii. Tie majú na Slovensku zo zákona stanovené, koľko percent programov musí mať skryté titulky alebo tlmočenie do posunkového jazyka.
V prípade verejnoprávnej RTVS musí mať minimálne 50 percent programov skryté titulky a tri percentá programov zasa tlmočenie do posunkovej reči. Súkromné televízie musia nepočujúcim sprostredkovať desať percent programov – vybrať si môžu titulky alebo posunkovú reč.
„Vysielatelia niekedy robia to, že recyklujú staršie programy, ktoré sa vysielali napríklad päť rokov dozadu, pretože v nich už majú titulky. Súkromné televízie sprístupňujú skôr seriály, verejnoprávna zasa večerné správy,“ opisuje realitu Jana Filipová. V ideálnom svete by podľa nej mali aspoň na podobnej úrovni fungovať aj divadlá či rôzne verejné podujatia v mestách a obciach.
Nevedia čítať s porozumením
Verejnosť dokáže iba ťažko pochopiť, ako je možné, že človek, ktorý nepočuje, nedokáže porozumieť textu, ktorý si prečíta. Tento problém mávajú najmä tí, ktorí sa s postihnutím už narodili a nikdy nepočuli.
Títo ľudia zväčša odmalička používali posunky – ich princíp je úplne iný ako princíp slovenského jazyka. Zásadný rozdiel spočíva najmä v tom, že posunková reč neskloňuje a posunky nepredstavujú písmená, ale celé slová.
Na rozdiel od zdravých detí sa nepočujúce neučia slovenčinu prirodzene – vnímaním toho, čo hovorí okolie. Práve osvojenie reči úzko súvisí so slovnou zásobou a myslením. Dieťa, ktoré nepočuje, jednoducho nedokáže v danom jazyku myslieť a nemá potrebnú slovnú zásobu. Napísané slová si navyše tieto deti musia priraďovať k posunkom.
„Aj to je dôvod, prečo je dobré, aby nepočujúce deti boli v kontakte s počujúcimi,“ vysvetľuje Jana Filipová.
Ona sama sa vďaka intenzívnemu kontaktu naučila plynule komunikovať. Zároveň však vníma, že komunikácia s nepočujúcim je pre zdravého človeka náročná.
„Môj priateľ už tiež niekedy nepočuje a samej mi občas ide na nervy, keď mu musím niečo opakovať. Ľudia si myslia, že stačí zvýšiť hlas. Nie. Treba hovoriť pomaly a používať jednoduché slová,“ ozrejmuje zásady efektívnej komunikácie.
Tlmočníkov je málo
Sluchovo znevýhodnení majú v rámci systému možnosť využiť viacero služieb. Buď požiadajú o osobnú asistenciu, alebo o tlmočníka do posunkovej reči. Pri prvej možnosti rozhoduje posudkový lekár z úradu práce – na základe stavu konkrétneho človeka určí, na koľko hodín ročne asistencie má nárok.
Problémom takéhoto posudzovania je podľa Jany Filipovej to, že neexistujú jasné usmernenia a lekári máju pri posudzovaní absolútne voľnú ruku. V praxi to teda funguje tak, že čo schvália jednému v Brezne, nemusia inému schváliť v Košiciach.
Ak má nepočujúci záujem o tlmočníka, musí sa obrátiť na príslušnú župu v mieste trvalého bydliska. Aj táto služba má však svoje limity – na polícii či súde sa napríklad využiť tlmočník od VÚC nedá. Kraj má totiž podľa zákona stanovené konkrétne činnosti na úkony tlmočenia – nepočujúcim pomôže u lekára, na úradoch alebo pri online tlmočení.
„Veľkým problémom je to, že môžete tlmočníka využívať iba v rámci kraja. Ak idete zo Žiliny do Bratislavy na nejaké stretnutie, platíte si ho. Ak idete po diaľnici a niečo sa stane mimo vášho kraja, nemáte na tlmočníka nárok,“ vysvetľuje Jana Filipová s tým, že jedna hodina tlmočenia vychádza na Slovensku 15 až 25 eur, keď si to nepočujúci hradí sám.
Ďalšia komplikácia je podľa nej vyťaženosť – tlmočníkov je málo, sú veľmi vyťažení a tiež nedostatčne finančne ohodnotení.
Čo by si radšej – nepočula alebo nevidela?
Napriek bariéram, s ktorými sa nepočujúci na Slovensku boria, nie je podľa Jany Filipovej strata sluchu koncom sveta. Vďaka moderným technológiám i vlastnej snahe sa dá žiť plnohodnotný a kvalitný život. Treba len chcieť.
„Nepanikáriť, zmieriť sa a obrátiť sa na združenia, ktoré fungujú na Slovensku. Pomoc vám poskytnú aj lekári. Najdôležitejší sú však blízki. Musia pochopiť, že komunikácia s vami bude iná,“ ozrejmuje s tým, že na prvom mieste by mala byť trpezlivosť.
Ona sama je však príkladom, že sa dá žiť naplno, aj keď človek nemôže využívať všetky zmysly.
