Zdroj: archív E. Jalčová
Máme sa od nej čo učiť. Je vôbec možné, aby dieťa malo v sebe toľko sily, bojovnosti a odhodlania? Dievčatko z Popradu je dôkazom čistej lásky, obety, plné chute do života. Jej príbeh vás presvedčí, že nič viac, než zdravie a láska rodiny neexistuje.
Jeden z najsilnejších príbehov, s akým sme sa v poslednom období stretli. Emka Jalčová je totiž 13-ročné dievča, ktoré chodí na základnú školu. Pochádza z Popradu a ako snáď každé mladé dievča v jej veku, má veľmi rada kozmetiku a skrášľovanie seba samej.
Keď sme sa s malou bojovníčkou spojili, nešlo nám do hlavy, ako také milé a nežné stvorenie môže byť v živote už toľko skúšané. Ťažko. Veľmi ťažko. Naše otázky pomáhala tlmočiť svojim rodičom a ich odpovede sa nám hlboko vryli do srdca.
Takto vyzerá život školáčky Emky, ktorá je ústami aj ušami svojich rodičov, no popritom sama zdoláva vlastný, najťažší boj. Boj o život.
BOLESŤ NOHY AKO SIGNÁL NIEČOHO ZLÉHO
Usmievavé dievča žilo bezstarostným životom malej školáčky len krátko. Pred vyše rokom jej totiž diagnostikovali vážne onkologické ochorenie. „Keď nám to povedali, všetci sme plakali,“ spomína na smutné obdobie jej života Emka. Sama vraví, že predtým ju neustále bolela noha, a to bol práve jeden z tých najhlavnejších príznakov, že niečo nie je v poriadku.
Spoločne s rodičmi sa tak pustila do boja o vlastný život. Už rok sa lieči na detskej onkológii v Banskej Bystrici, podstúpila chemoterapie a rádioterapie. Veselému pokladu vypadali vlasy, no aj tak mu z tváre úsmev nezmizol.
Energiu čerpá zo svojich najbližších. Keď sme sa jej opýtali, čo je pre ňu v týchto ťažkých chvíľach najväčšou vzpruhou, jednoznačne odpovedala: „Je to celá moja rodina a aj kamošky.“ Pomenovala nám aj jeden konkrétny zážitok, ktorý je pre ňu hnacím motorom.„Rada a často spomínam na dovolenku v Taliansku, kde sme boli skoro celá rodina,“podelila sa s nami.
SOM UŠAMI, AJ ÚSTAMI SVOJICH RODIČOV
Okrem vlastného boja o zdravie 13-ročnú Emku ‘zamestnáva‘ aj tlmočenie rodičom. Obaja sú nepočujúci, vďaka čomu sa dievčatko už odmalička naučilo posunkovú reč.
Ako to u nich doma funguje, popísala aj v liste, ktorý poslala do Detského činu roka 2018. Je zaradená v kategórii Pomoc v rodine. Malá hrdinka nám prezradila, že ju k Detskému činu roka priviedli práve učiteľky v nemocnici, kde sa lieči. Zaujalo ju to, a tak sa zapojila.
Napísala dojemný list, z ktorého je jasné, akou veľkou pomocou je svojim rodičom. „Odmala fungujem ako tlmočníčka v našej rodine. Chodievam s rodičmi na úrady vybavovať rôzne potvrdenia, niekedy musím s nimi ísť aj do práce. Keď sme mali v škole rodičovské združenie, aj tam som musela s mamkou ísť a prekladať jej všetko, čo pani učiteľka rozprávala. Pomáham aj pri nakupovaní, aj pri vybavovaní reklamácií.
Zdroj: archív E. Jalčová
Keď sa mamka potrebuje objednať alebo preobjednať k lekárovi, je mojou úlohou telefonicky to vybaviť. Aj teraz v nemocnici musím mamke prekladať všetko, čo hovoria lekári. Od rôznych vyšetrení cez objednávanie na kontroly až po dávkovanie liekov. A nie je to jednoduché tlmočenie, pretože sa dozvedám všetko, čo sa týka mojej onkologickej diagnózy, otvorene a priamo od lekárov. Často má tieto informácie zaskočia, potrebujem ich sama spracovať, ale nie je čas na plač, lebo mamka čaká na moje ruky a tlmočenie,“ tak znie Emkina úprimná spoveď.
Malá školáčka si však nesťažuje, práve naopak. Berie to s nadhľadom a je rada, že môže takto pomáhať. „Mám pocit, že tým, že sú naši na mňa odkázaní, máme medzi sebou akési silnejšie puto ako v bežných rodinách,“ vyjadrila svoje pocity.
Len ťažko si mnohí vieme predstaviť, čo všetko znamená Emka pre svojich rodičov. V prvom rade je to ich milované dieťa, no zároveň aj akési spojítko so svetom počujúcich. Príbeh malej hrdinky je skutočne obdivuhodný a v porovnaní s jej každodenným bojom znejú všetky ostatné ‘bežné problémy‘ ľudí ako malichernosti.
My prajeme Emke skoré uzdravenie, veľa síl v ďalšom boji a krásny, spokojný život po boku milovaných rodičov. Zároveň pripájame odkaz rodiny Jalčovej a dúfame, že sa dostane do uší tým, ktorým je adresovaný: „Veľmi pekne všetkým ďakujeme za pomoc, hlavne pánovi primárovi Bicianovi aj pánovi doktorovi Pleškovi.“
