Michaela má ťažkú poruchu sluchu, ktorú zdedili aj jej dvaja malí synovia. Veľmi chce komunikovať so svojimi deťmi pri čom jej pomáhajú načúvacie prístroje.
Kým Michaela nemala deti, brala to, že je nepočujúca ako fakt. Pre matku je však ťažké, keď nepočuje vlastné dieťa. „S načúvacím prístrojom, ktorý mam teraz, vnímam iba hlasy blízko mňa, nepočujem, ako sa moje dieťa snaží džavotať, nepočujem, keď plače, že mu pískajú koncovky načúvacieho prístroja a je nutné ich zatlačiť, aby fungovali správne.“
So synčekmi chce najviac zo všetkého trénovať reč, aby v budúcnosti nemali problém komunikovať a aby sa vedeli uplatniť v bežnom živote. „Bojím sa, že moje deti nebudú mať vo mne dobrý rečových vzor. Nemôžem so synom robiť tak potrebnú sluchovú výchovu, upozorňovať ho na zvuky, pretože mnohé zvuky ani ja sama nepočujem.“
Bez fúzov a bez žuvačky
Naučiť sa rozprávať je pre sluchovo postihnutého človeka podľa Michaely to najťažšie. Aj odčítanie z pier si vyžaduje obrovskú trpezlivosť. Pri odčítaní sú pri tom pre nepočujúceho komplikáciou aj také bežné veci ako žuvačka v ústach, fúzy u mužov, prítmie alebo zrýchlená reč.
Život nepočujúcim uľahčujú rôzne načúvacie prístroje. Sú pre nich nevyhnutnosťou a spojením s okolitým svetom. Zdravotné poisťovne poskytujú na nákup načúvacích prístrojov podľa zákona finančný príspevok, zvyšok si pacient dopláca sám. Čím kvalitnejší a modernejší prístroj, tým je doplatok vyšší.
Michaela sa zapojila do prvého kola grantového programu Bojovníci za zdravie a získala finančný príspevok na nákup digitálnych načúvacích prístrojov, s ktorými bude pre ňu komunikácia s deťmi oveľa jednoduchšia.
