Jeho kázne sú v posunkovej reči, cestuje po celom Slovensku, no už takmer dvadsať rokov je jeho domovom Kremnica. O tom, ako slúži nepočujúcim, ale aj o inakosti ľudí bez sluchu nám rozprával PaedDr. Robert Colotka (48).
O svojej ceste k Bohu nehovorí v minulom čase. Tvrdí totiž, že ešte stále je pútnikom na tejto ceste k Bohu. „Jedného dňa som vykročil s pomocou rodičov, priateľov a ľudí okolo seba, a táto cesta je pre mňa v každom období iná. Niekedy je veľmi pestrá, inokedy zas fádna. Som rád, že na nej stretávam mnoho ľudí, ktorí ma inšpirujú a niekedy aj pomáhajú zorientovať sa.“
Robert Colotka hovorí, že v jeho živote to nikdy nebolo tak celkom jasné, aby sa po tej ceste mohol naplno rozbehnúť. Prešiel si cez mnohé križovatky, stúpania, ale i klesania. Je vďačný za ľudí, ktorí ho na určitých úsekoch sprevádzali, ale rovnako ďakuje aj za samotu, lebo práve v nej nachádza odpovede od Boha. O kráčaní za Bohom ďalej uvažuje, že to nie je iba o tom, ísť za ním. „Mne sa niekedy zdá, že Ježiš kráča aj vedľa mňa, alebo mu trochu aj utečiem a on ide za mnou.“
Kňazstvo ako pozvanie slúžiť
„Ja som vždy mal a aj mám veľkú bázeň pred kňazstvom. Nie je to len povolanie a pozvanie do života s Pánom, ale je to aj služba. A ja sa rád Boha pýtam, v čom spočíva tá moja úloha, v čom mám ja slúžiť. Tak to bolo aj na začiatku, keď som sa rozhodoval pre kňazstvo, a nebola to jednoduchá odpoveď, pretože si uvedomujem svoje nedostatky a limity, no zároveň som si uvedomil, že to pozvanie je pre mňa výzva. A výzvy, to sú nové dimenzie a nové možnosti.“
Robert Colotka je rád, že prijal pozvanie do kňazstva. Uvedomuje si však, že to nie je iba niečo „jeho osobné“, ale je to aj záležitosť Pána. Nechce veci robiť sám, ale s Pánom, preto sa ho rád pýta: „Pane, ako si ma chceš použiť?“
Štart do sveta nepočujúcich
Pozvanie slúžiť nepočujúcim dostal už v roku 2001, keď bol vysvätený za kňaza. Od roku 2009 je riaditeľom a duchovným správcom Kresťanského centra nepočujúcich na Slovensku (KCNS) so sídlom v Banskej Bystrici. Jeho pôsobiskom je však už od roku 2002 Kremnica. Súvis to má s viacerými skutočnosťami. V Kremnici sa nachádza škola pre sluchovo postihnutých, hneď vo vedľajšej dedine, v Lúčkach, je Oáza svätého Filipa. Ide o účelové sociálno-vzdelávacie a rekreačné zariadenie KCNS, ktoré je určené pre školenia, kurzy, rekondičné pobyty, rodinné, školské a mimoškolské aktivity. Kremnica má tiež výhodnú geografickú polohu, Colotka z nej takmer každý týždeň vyráža do rôznych kútov Slovenska (od Nitry po Prešov), kde sa stretáva s nepočujúcimi a slúži im.
Na začiatky služby nepočujúcim spomína: „Keď som dostal pozvanie robiť správcu do Lúčok, vtedy som prvýkrát stretol nepočujúcich. Predtým som s nimi nemal žiadnu skúsenosť. Dovtedy som s nimi nebol nijako konfrontovaný.“ Pýtam sa ho, ako dlho mu trvalo naučiť sa posunkovú reč, žartovne však odvetí: „Ja sa ju učím celý život. Ale ten základ je veľmi jednoduchý. Stačí iba pozerať jeden na druhého.“
Komunikáciu nepočujúcich vníma ako niečo, čím sa aj my, počujúci, môžeme obohatiť. To, ako oni komunikujú, je prejavom otvorenosti, ktorú vidieť v tvári, v prejavoch, mimike a gestikulácii. Veľkú rolu u nich zohráva práve neverbálna komunikácia. My sa často snažíme pred druhými niečo skryť (keď napríklad povieme, že sa máme fajn, ale vnútri prežívame smútok,) a to v kultúre nepočujúcich až tak nie je. Ich úprimnosť a ústretovosť je niečo, v čom nám môžu byť príkladom.
