Pre tri- až štyritisíc nepočujúcich máme len asi dvadsať profesionálnych tlmočníkov posunkového jazyka. „V Nórsku ich majú minimálne 600 a nepočujúci sa tam ešte sťažujú, že ich majú málo,“ hovorí Jaroslav Cehlárik, ktorý šéfuje združeniu pre online tlmočenie.
V rozhovore sa dočítate aj:
- prečo väčšina nepočujúcich nevie čítať knihy,
- prečo nepočujúci nerozumejú voľbe ústavných sudcov,
- čo sa môže stať, ak nepočujúci nemajú tlmočníka u lekára.
Už odmalička ste nepočujúci, vyrastali ste však v rodine,v ktorej sú všetci počujúci. Ako sa s vami rozprávali rodičia?
V tých časoch mnohí nevedeli, ako s nepočujúcimi komunikovať. Veľmi mi pomohla škola pre sluchovo postihnutých, kde som sa naučil slovenský posunkový jazyk. Vďaka nemu sa mi otvoril svet. Samozrejme, keď som prišiel domov, posunkoval som a mama mi nerozumela, komunikácia bola ťažšia. Ale postupom času si aj ona zvykla.
Ale doteraz neovláda posunkový jazyk úplne, ovláda iba základy nevyhnutné na rozhovor. Zato v škole sme posunkovali medzi sebou so spolužiakmi. Boli tam mnohí nepočujúci, ktorým posunkový jazyk odovzdávali ich rodičia odmalička, a vďaka tomu ho ovládali oveľa lepšie. Potom ho prirodzene odovzdávali aj nám.
Posunkový jazyk ste sa teda naučili až v škole ako šesťročný?
Nie, do tej školy som chodil už od predškolského veku a býval som na internáte od pondelka do piatka. Práve tam som nabalil veľa vedomostí z posunkového jazyka.
Už od materskej školy ste bývali na internáte? To je nezvyčajné. Počas socializmu to bolo bežné. Niekedy deti dokonca odchádzali domov len na Vianoce a prázdniny. Ja som chodieval pravidelne domov cez víkend. Teraz už rodičia nechcú nechať deti v internáte kvôli citovým väzbám, hovoria to aj v úvodzovkách odborníci, že je lepšie zaradiť nepočujúce dieťa do bežnej školy.
Čo je podľa vás lepšie pre nepočujúce dieťa? Internát alebo bežná škola?
Treba sa pozrieť na to, kde je dostupné dobré vzdelávanie pre nepočujúce dieťa. Mnohí rodičia sa správajú ako hrdinovia a radšej dajú dieťa do bežnej školy blízko domova. Ale zabúdajú na to, že nemusí mať zabezpečené podmienky na to, aby sa dobre vzdelávalo. To môže poškodiť dieťa na celý život. Nemusí to v dospelosti dobehnúť tak, ako som deficit z detstva dobehol ja. Bude zaostávať, nedokáže sa začleniť ani do nepočujúcej, ani do počujúcej spoločnosti. Celý život bude musieť byť niekým sprevádzané a vedené pri vybavovaní každodenných záležitostí. Je dôležité, aby nepočujúce dieťa vzdelávali odborníci, ktorí mu rozumejú. Ak je to iba v škole vzdialenej desiatky kilometrov, aj tak sa to oplatí.
Pri všetkých znevýhodnených deťoch sa preferuje inklúzia a začleňovanie detí do bežnej školy. Prečo je to pri nepočujúcich deťoch inak?
Sluchové postihnutie je odlišné, nemôžeme to porovnávať. Sme výnimoční, nedokážeme sa vzdelávať všetkými zmyslami, iba zrakom. Ak sú dnešné nepočujúce deti v bežných školách, nemajú možnosť naplno sa vzdelávať v posunkovom jazyku. Komunikácia so spolužiakmi je len veľmi jednoduchá, často sa stáva, že v škole potom dostávajú úľavy. Rodičia často nemajú čas plne sa deťom venovať, a tak len opakujú frázy, nedokážu im naplno odovzdať nielen kompletnú informáciu, ale ani pocity a emócie a nemôžu ich zdieľať v jazyku, ktorému rozumejú. Deti nemajú funkčnú komunikáciu s rodičmi ani v škole a keďže nemajú nepočujúcich kamarátov, sú v skutočnosti ešte viac izolovaní. Ako môže byť potom také dieťa šťastné?
Výskumy zo zahraničia navyše dokazujú, že ak sa dieťa učí v posunkovom jazyku do troch rokov, dokáže byť rovnocenné s akýmkoľvek počujúcim.
Vy ste sa práve do troch rokov v posunkovom jazyku neučili. Ako ste to dobehli?
Ťažko sa mi k tomu vyjadruje. Moji rodičia neovládali posunkový jazyk, komunikácia bola jednoduchá – spať, jesť, ideme von. Nedokázali odovzdať hlboké emócie, myšlienky. Rané detstvo tak určite nemôže byť naplnené. Ale je to určite problém, ktorí pociťujú aj viacerí nepočujúci. Keď porovnám svoje detstvo s deťmi, ktorých rodičia ovládali posunkový jazyk, je to niečo úplne iné. Dokážu hovoriť o všetkých emóciách, neboja sa komunikovať.
Ako ste to dobehli?
Takých prípadov ako som ja, ktorí dokázali túto stratu dobehnúť, je veľmi veľmi málo. Ak sa zanedbá prístup do troch rokov, len ťažko to človek dobehne. Pamätám si, že som mal v škole úžasné učiteľky a vychovávateľky, ktoré ma naučili veľmi veľa vecí. Mrzí ma, že tí, čo ma učili, už s nepočujúcimi nepracujú.
Karol Sudor sa rozprával s tlmočníkom posunkového jazyka. Ten hovoril o tom, že posunkový jazyk funguje inak ako klasická slovenčina, teda jazyk počujúcich. Súhlasíte? Vedeli by ste vysvetliť ako?
Súhlasím. Medzi posunkovým a hovoreným jazykom je odlišná napríklad už len skladba viet. Vy poviete moje meno je… a v posunkovom jazyku to povieme opačne: meno moje je… Máme aj špecifické posunky, na ktoré v hovorenom jazyku dokonca ani nie je výraz. Napríklad slovo av, ktoré ukážem gestom na hrudi, znamená nemôžem alebo nedá sa. Jeho význam však závisí od kontextu.
Je zásoba posunkového jazyka bohatá?
Veľmi bohatá. Ak si počujúci myslia, že máme len niekoľko posunkov, ktorými sa dorozumievame, mýlia sa. Napríklad slovo otvoriť má pre počujúcich niekoľko významov – otvoriť dvere, okno, fľašu. V posunkovom jazyku však toto slovo posunkujeme zakaždým inak. Otvoriť dvere ukážeme inak ako otvoriť zásuvku či otvoriť fľašu. Bohatosť posunkov ukazuje aj to, že niekedy jeden posunok skrýva viacero slov. Preto sa občas stáva, že tlmočník rozpráva dlhšie, než nepočujúci posunkuje. Napríklad vetu Loď pláva vo veľkých vlnách počas búrky môžem ukázať v jednom posunku. Loď ukážem spojením rúk do V, ktorými pohybujem dopredu, čiže ukazujem, že loď pláva. Veľké vlny ukážem vlnením rúk a búrku zase zamračením na tvári. Tlmočník však musí povedať celú vetu.
Museli ste sa teda v škole učiť dva jazyky naraz – posunkový jazyk aj slovenčinu?
Áno, v podstate som študoval bilingválne. Je to najlepšia metóda. Musíme ovládať štátny jazyk, aby sme dokázali čítať a písať. Ale v rámci komunity nepočujúcich je pre nás najlepšie dorozumievať sa posunkovým jazykom. Mimochodom, komunitu označujeme veľkým písmenom, pretože sú to ľudia komunikujúci slovenským posunkovým jazykom. Slovenský posunkový jazyk nie je pomôcka, je to jazyk rovnocenný s ostatnými. Má svoje atribúty, nedá sa naučiť cez víkend. A ten, kto chce tlmočiť tento jazyk, musí zároveň poznať aj kultúru nepočujúcich.
V rozhovore Karola Sudora tlmočník hovorí, že veľa
nepočujúcich nedokáže čítať knihy, pretože slovenčina je pre
nich v knihách veľmi komplikovaná. Ako ste sa to vy naučili?
Len zopár nepočujúcich vie čítať knihy. Ale zhruba desaťtisíc ostatných to nedokáže. Preto hovorím o tom, ako je dôležité vzdelávanie do troch a aj do šiestich rokov. Ale, žiaľ, na to dnes štát zabúda. Ja čítam akékoľvek knihy, aj hrubé, aj v češtine, nerobí mi to žiadny problém.
Ako ste sa to učili? V škole?
Áno. Počas dospievania som čítal hlavne noviny, dovtedy skôr komiksy. Vždy som si pozrel obrázok a potom prečítal text v bubline. Niekedy som nerozumel všetkým slovám, ale keď som postupne spoznával viac slov, vracal som sa ku starým komiksom, aby som im lepšie porozumel. Popritom som si v škole budoval aj zásobu posunkov, najmä od starších žiakov. Ak som nevedel, čo slovo znamená, vysvetlili mi to. Pamätám si, že som natrafil na slovo šťastie a pýtal som sa, čo znamená. Pochopil som to v posunkovom aj hovorenom jazyku.
Dnes sa angažujete aj vo verejnom živote, kandidovali ste na župana Trnavského kraja. Kedy ste sa začali zaujímať o občianske záležitosti? Bolo to vďaka čítaniu novín?
Pamätám si, že som začal čítať noviny približne na začiatku puberty. Čítal som si zo začiatku len názvy väčšími písmenami, niekedy som nepoznal všetky slová, ako napríklad referendum alebo štát. A potom som čítal Štát zaplatí škole a nerozumel som, čo to znamená. Postupne som však začal kľúčovým slovám rozumieť a čítal som viac a viac. Až doteraz.
Veľa nepočujúcich asi takto nečíta noviny, nerozumie kontextu.
Niektorí čítajú noviny, ale skôr iba tie jednoduchšie, kde je veľa obrázkov a kratší text. Ale drvivá väčšina nečíta noviny. Bolo smutné, že keď sa stala vážnou spoločenskou témou vražda Jána Kuciaka, nepočujúci tomu vôbec nerozumeli. Pýtali sa, prečo je to taká veľká téma, keď inokedy sa stane vražda a nikoho to až tak nezaujíma. Snažil som sa im všetky súvislosti vysvetliť. Nerozumeli tiež napríklad, prečo sa odkladala voľba ústavných sudcov. Pre nás je to bežná vec, oni však nerozumeli, prečo je to dôležité. Keď som im preložil 100 percent informácií do posunkového jazyka, pochopili kontext a dokázali lepšie porozumieť aj nasledujúcim udalostiam.
Prečo ste sa rozhodli založiť firmu, ktorá poskytuje tlmočnícke služby?
Nie je to firma, je to občianske združenie, ktoré kedysi fungovalo pod Slovenským zväzom sluchovo postihnutých. Tlmočnícka služba predtým fungovala celoplošne. Štát dával financie zväzu, ktorý peniaze združeniam a tlmočníkom rozdeľoval. Keď sa zväz rozpadol, vzniklo veľmi veľa malých občianskych združení a aj to naše. Bohužiaľ, v niektorých krajoch služba vôbec nefunguje, napríklad ani v Bratislavskom kraji. Nepočujúci si teda nemôžu objednať tlmočníka v takom veľkom meste, akým je Bratislava. Žije ich tu pritom oveľa viac, pretože aj oni sa sem sťahujú za prácou z rôznych častí Slovenska.
Čo pre nepočujúceho znamená, ak nemá služby tlmočenia?
Je pozadu vo všetkých oblastiach – pri hľadaní práce, vybavovaní základných úkonov na úradoch. Poškodzuje to nielen jeho psychické, ale aj fyzické zdravie. Mali sme prípad panej, ktorej zistili rakovinu. Nemala však tlmočníka až do pokročilejšieho štádia choroby. Som presvedčený, že aj preto sa jej skrátila dĺžka života. Keď sme jej zabezpečili tlmočenie, bola šťastná, že sa konečne môže lekára pýtať otázky a komunikovať. Dovtedy nevedela ani to, ako má poriadne užívať lieky – či pred jedlom, alebo až po jedle. Nerozumela, ako je to napísané v návode. Mala žalúdočné problémy a chcela si ísť kvôli tomu dať predpísať iné lieky, ešte silnejšie. Až keď sme si spolu prešli návod a zistili, že lieky musí užiť až po jedle, bolo to v poriadku a lieky jej pomáhajú. Mali sme aj prípad nepočujúceho, ktorý používal tlmočnícku službu a mal rôzne zdravotné problémy, aj počiatočné štádium rakoviny. Už od začiatku však chodil k lekárovi s tlmočníkom, snažil sa porozumieť liečbe, absolvoval chemoterapiu a vyzerá to dnes tak, že s rakovinou sa mu darí úspešne pracovať. Mohol by som hovoriť o mnohých takých prípadoch, kedy tlmočenie naozaj pomáha predlžovať život.
Ako online tlmočenie u vás funguje?
Nepočujúci si môžu vybrať termín, kedy potrebujú tlmočníka, a my zistíme, či je niekto voľný. Problém však je, že tlmočníkov je veľmi málo a objednávok veľmi veľa. Snažíme sa aj o osobné tlmočenie, v niektorých situáciách je nevyhnutné. Keď sa klient potrebuje iba objednať k lekárovi, cez kameru v mobile sa dohodne s tlmočníkom, ktorý potom zavolá lekárovi a klienta objedná. Nemusí kvôli tomu z Dunajskej Stredy do Trnavy za tlmočníkom. No online tlmočenie nie je všeliek. Je to doplnková služba, stále je najdôležitejšie osobné tlmočenie, predovšetkým pri
návšteve lekára.
Koľko objednávok máte?
Teraz u nás pracuje päť tlmočníkov na plný úväzok a aby bola dostupnosť služby pre celý Trnavský kraj, mali by sme ich mať aspoň dvadsať. V niektorý deň máme tridsať klientov, v iný deň iba dvoch, je to individuálne. Musíme si však dohodnúť čas, ktorý vyhovuje aj tlmočníkovi, aj klientovi, aj napríklad lekárovi. Klientov musíme často presúvať, ale väčšina je flexibilná a neprekáža im to. Problém je to potom pre tých, ktorí pracujú na smeny a musia si brať voľno.
Prečo nemôžete mať viac tlmočníkov?
Problémom je zlý zákon. Podľa neho musíme zamestnávať tlmočníkov, ktorí majú certifikát. Ale inštitúcia, ktorá vydávala certifikáty, ich už dnes nevydáva a žiadna iná inštitúcia ich nevydáva už niekoľko rokov. Je to absurdná situácia – máme ľudí, ktorí ovládajú posunkový jazyk, mohli by sme ich zamestnať, ale nemajú certifikát a nemajú ani kam ísť, aby zložili skúšku a dostali ho.
Naozaj si ho nemôžu nikde vybaviť?
Nikde. Preto sa snažím bojovať na ministerstve práce za to, aby bolo vytvorené prechodné obdobie, aspoň na 10 rokov, počas ktorého by sme mohli zamestnávať tlmočníkov aj bez certifikátu. A zároveň by sme sa snažili vytvoriť vysokoškolské vzdelávanie pre tlmočníkov tak, ako je to napríklad v Česku. Po skončení tohto
vzdelávania by dostali diplom a ten by mohol fungovať ako certifikát.
Teraz je však situácia katastrofálna.
Terajší tlmočníci, ktorí u vás pracujú, mali certifikát ešte od predošlej inštitúcie?
Áno, je to staršia generácia, ktorá mala šťastie. Ale ostatní majú smolu.
Ak by si chcel nepočujúci vybaviť živnosť cez online tlmočenie, ako by to vyzeralo?
Dá sa to. Nepočujúci musí mať, samozrejme, dobré internetové pripojenie. V rámci nášho kraja sú ľudia už otvorení a nebýva s tým problém. No mám informácie, že v iných krajoch sú s online tlmočením väčšie ťažkosti. Stáva sa, že na úradoch a najmä u lekárov odmietajú online tlmočenie a vyžadujú osobné.
Keďže slovenčina je často pre nepočujúcich zložitá, ako čítajú úradné dokumenty a tlačivá? Je aj pre vás zložité tlmočiť im to do posunkového jazyka?
Je to zložité. Nepočujúci by sa mali naučiť sami, že keď na tlačive vidia slovo, ktorého význam nepoznajú, musia sa opýtať úradníka, nie tlmočníka. Tlmočník nesmie vysvetľovať, iba prekladať. Väčšinou sú úradníci ochotní a aj pomôžu vypísať tlačivo. Problém je v nízkej slovnej zásobe nepočujúcich a často v nízkom vzdelaní. V takom prípade je to pre tlmočníka ťažká úloha. Musí to preložiť iným spôsobom, prispôsobiť sa klientovmu mysleniu a úrovni znalosti posunkového jazyka. Nič nevynechať, ale viac to opísať.
Hovoríte o nízkom vzdelaní, vráťme sa teda k vzdelávaniu nepočujúcich detí. Ako dnes vyzerá?
Je veľmi smutná situácia, nedá sa porovnať s tým, keď som chodil do školy ja. Veľa nepočujúcich detí je v bežných školách pre to, že špeciálna škola je vzdialená od bydliska a aj odborníci rodičom odporúčajú, že je lepšie deti začleniť do spoločnosti a nebudú izolovaní v komunite nepočujúcich. Ale to je mylná predstava. Ak bežná škola nezabezpečí podmienky pre dieťa, to potom zaostáva. Učitelia mu často vybavia rôzne úľavy a rodičia sa tešia, že dieťa má dobré známky. Dnes to nie je ideálne pre deti ani v školách pre sluchovo postihnutých.
Prečo?
Počet tried v týchto školách každý rok klesá, v triedach sú potom aj deti s iným zdravotným postihnutím. Ak je v takej triede nepočujúce dieťa, aj tam má problém naučiť sa komunikovať v posunkovom jazyku, pretože nie všetci pedagógovia ovládajú tento jazyk. Navyše ani rodičia takého dieťaťa s ním nemôžu naplno komunikovať, pretože sa dnes nemajú kde posunkový jazyk naučiť, dostupnosť lektorov je minimálna. Pre nepočujúce dieťa je to začarovaný kruh. Potom v praxi vidím, ako často dospelí nepočujúci nerozumejú poriadne posunkovému jazyku. Problém je pomôcť im s tlmočením na úrade, pretože ani nám často nerozumejú. Nedokážu sa osamostatniť, podnikať, sú odkázaní na pomoc od štátu, rodičia sú nešťastní, pretože sa musia stále starať ešte aj o dospelého človeka.
Koľko je dnes nepočujúcich detí?
To neviem povedať. Naposledy som videl štatistiky, podľa ktorých každý rok do materských a základných škôl prichádza 500 až 600 detí s rôznymi poruchami sluchu.
A dospelých?
Presné štatistiky neexistujú, sú to len odhady. Celkovo ľudí s poruchami sluchu je na Slovensku 250-tisíc. Ale väčšiu časť tvoria starší ľudia, ktorí stratili sluch v dôsledku veku alebo pracovali v hlučnom prostredí, prípadne prišli o sluch pre chorobu. Predstavte si, aké musí byť pre nich ťažké, keď celý život počuli a teraz zrazu nedokážu reagovať a odpovedať. Ani sa poriadne nemajú kde naučiť posunkový jazyk.
Počas socializmu boli deti s postihnutím vytláčané na okraj
spoločnosti. Je zvláštne, že hovoríte, že to vlastne nepočujúcim
deťom vtedy pomáhalo. Je to tak?
Vzdelávanie bolo za socializmu horšie, ale nepočujúcim pomohlo, že sa v komunite nepočujúcich spolužiakov aktívne naučili posunkový jazyk. V škole, kde bolo 300 nepočujúcich žiakov a bývali v internáte, všetci navzájom komunikovali v posunkovom jazyku. Mladší sa učili od starších, odovzdávali si zvyky a identitu nepočujúcich.
Samozrejme, nebolo to ideálne, za socializmu bolo istý čas dokonca pre nepočujúcich zakázané používať posunkový jazyk. V škole ich bili po rukách, museli mať zložené ruky. Ale tajne na internáte aj tak
posunkovali. V dospelosti boli aktívni v združeniach, kluboch a organizovali komunitu nepočujúcich. Mnohí sa zosobášili a odovzdávali posunkový jazyk ďalej. Dnes je to inak, ja označujem Slovensko ako čierny bod v Európe pre nepočujúcich.
Prečo?
Pretože neexistuje sieť lektorov posunkového jazyka na celom Slovensku. Rodičia, ktorým sa narodí nepočujúce dieťa, sa dnes v podstate nemajú kde naučiť posunkovať. Viete si to predstaviť? Neexistuje vzdelávanie pre tlmočníkov. A ani budúci pedagógovia, ktorí budú pracovať s nepočujúcimi deťmi, neovládajú na sto percent
slovenský posunkový jazyk. Hanbím sa, že nemáme pre nepočujúcich vytvorený taký systém, aký majú iné štáty v Európe. Je otázka času, kedy slovenský posunkový jazyk zanikne. Nemá ho kto vykonávať. Starnú tí, ktorí jazyk ovládajú, a nemajú ho komu odovzdávať. Ako budeme bez neho my nepočujúci žiť? Budeme ešte viac oddelení od spoločnosti, nepočujúce deti si nevybudujú sebavedomie a môžeme sa dostávať až do psychických problémov.
Predpokladám, že ani prístup k psychológovi nemajú nepočujúci ľahký.
To je ďalší smutný fakt. Vôbec nemáme psychológov, ktorí ovládajú slovenský posunkový jazyk. Viem o jednej psychologičke, ktorá ho naplno ovláda. Sú, samozrejme, súdne prípady alebo prípady v školách, kde psychológovia robia s nepočujúcimi deťmi testy, ale neovládajú posunkový jazyk. Urobia z takého testu správu, ale pochybujem, že odráža to, čo dieťa či dospelý potrebuje. Ak nekomunikujú jeho jazykom, ako ho môžu správne hodnotiť?
Máte na mysli aj nejaký príklad?
Spomínam si na prípad, keď jedna pani na chodníku nervózne posunkovala, čo podľa intenzity posunkov ľahko spoznáte. Okoloidúci zavolali sanitku, dali jej injekciu na upokojenie a odviezli ju do psychiatrickej nemocnice.
Keď som sa to dozvedel, hneď som za ňou išiel aj s tlmočníkom. Dozvedeli sme sa, že má podľa lekárov veľké psychické problémy, ale keďže som ju poznal, vedel som, že to nie je úplne pravda. Primárka reagovala negatívne, že sa miešam do ich postupov. Snažil som sa jej vysvetliť, že určite nastala chyba v komunikácii. Spoločne sme si teda sadli aj s pacientkou, primárka sa jej v pokoji pýtala otázky a pacientka v pokoji pomocou tlmočníka odpovedala. Primárka bola šokovaná, že nešlo o psychické, ale komunikačné problémy. Prepustili ju potom domov. Keby som nezasiahol, ostala by tam ako psychiatrický pacient. S takýmito prípadmi sa stretávam pravidelne, mnohí sú takto liečení úplne zbytočne.
Ak by sa teda psychológ aj chcel naučiť posunkový jazyk, tvrdíte, že ani nemá kde?
Lektora by hľadal dlho. Nemáme vytvorený plošný systém výučby nielen pre rodičov, ale ani pre študentov na vysokých školách alebo nedoslýchavých, ktorí stratili sluch. Nie sú vytvorené materiály slovenského posunkového jazyka tak, ako je to v iných krajinách.
Hovorili ste, že tlmočníci posunkového jazyka vymierajú a neprichádzajú noví. Prečo?
Mnohí nepočujúci rodičia s počujúcimi deťmi sa s nimi boja posunkovať, aby sa naučili dobre rozprávať. Súvisí to aj s tým, že neprijali identitu nepočujúceho, hanbia sa za seba a nedokážu to odovzdať ani deťom. Nenaučia ich teda posunkový jazyk a aj dieťa samotné sa hanbí za svojich rodičov, pretože sú odlišní. Chýba nám podporná sieť pre deti nepočujúcich rodičov, ktorí by sa mohli stať tlmočníkmi. Chýba nám tiež sieť lektorov posunkového jazyka na celom Slovensku, aby sa záujemcovia mali kde učiť. Lebo tento jazyk sa nedá naučiť cez víkend, je treba sa ho učiť dlhodobo a zapájať sa aj do komunity nepočujúcich.
Koľko tlmočníkov máme na Slovensku?
Takých, ktorí pracujú naplno, máme asi dvadsať na celom Slovensku. Dvadsať, počujete dobre. Máme tri až štyri tisíc nepočujúcich a dvadsať profesionálnych tlmočníkov? To je absurdné. Keď si to porovnáme s Nórskom, ktoré má približne rovnaký počet obyvateľov, majú minimálne 600 profesionálnych tlmočníkov. Nepočujúci sa tam ešte sťažujú, že ich majú málo a potrebujú sieť rozširovať. My ich máme katastrofálny nedostatok a potom prijímame aj takých, ktorí sú neprofesionálni. Ale je to lepšie, než nič. Nepočujúci teda musia so sebazaprením akceptovať aj nekvalitného tlmočníka.
Prečo sú neprofesionálni?
Volám ich radcovia. Nepočujúci sa bude napríklad pýtať tlmočníka: Pozri, je tu takýto úver, čo si myslíš o tomto úroku, je to výhodné? Tlmočník nesmie radiť, ja by som takého tlmočníka hneď vyhodil. Je to porušenie etiky. Ale žiaľ, mnohí tlmočníci dnes tak na Slovensku fungujú. Aj preto, že funguje zákon o osobnej asistencii a nepočujúci si môže ako asistenta zobrať mamu alebo príbuzného, ktorý nemusí dobre ovládať posunkový jazyk a nedokáže mu preložiť plnohodnotnú informáciu. Nepočujúci nikdy potom nebude samostatný, ak bude mať iba takého tlmočníka alebo asistenta.
Nevyučuje sa posunkový jazyk na vysokých školách?
Trochu. Ale nenaučia sa tam takú úroveň jazyka, aby mohli plnohodnotne tlmočiť. Napríklad budúci pedagógovia sa učia základy, to však nestačí. Ak predsa po skončení školy chce učiteľ pracovať s nepočujúcim dieťaťom, mal by posunkový jazyk ovládať na sto percent. Výskumy potvrdzujú, že u nepočujúcich detí je posunkový jazyk prioritou.
Keď hovoríte, že my sme čierny bod Európy, funguje sieť tlmočníkov lepšie napríklad v Česku?
Pravdaže. Majú v každej väčšej časti krajiny sieť lektorov, prebiehajú tam kurzy posunkového jazyka, kde učia aj nepočujúci lektori, čo je diametrálne odlišné od našej situácie. Existuje aj vysoká škola, aj nadstavbové štúdium. Predbehli nás niekoľkonásobne.Vychovávajú každý rok nových tlmočníkov, kým u nás ubúdajú a nových si nevychovávame. Slovensko je naozaj taká čierna diera. V zahraničí sa ma pýtajú: naozaj nemáte ani vzdelávanie pre lektorov? Ja im iba smutne odpovedám, čo všetko nemáme.
Prečo ste sa rozhodli kandidovať na župana Trnavského kraja?
Dlhé roky sledujem politiku, zaujíma ma. Už dlho pracujem v Trnavskom kraji a videl som, aká bola mentalita predošlého vedenia. Som trnavský patriot, poznám tento kraj, chodím ako tlmočník za klientmi po celom kraji. Viem, ako vyzerá autobusová zastávka v Dunajskej Strede, ako úrad v Skalici, ako vyzerá nemocnica v Piešťanoch. Ako nepočujúci som chcel ukázať, že aj my môžeme vstúpiť do politiky a zastávať funkcie rovnocenne ako počujúci. Chcel som byť pre nepočujúcich vzorom a dodať im sebavedomie. Alebo aj pre počujúcich rodičov, ktorí sú sklamaní, keď sa im narodí nepočujúce dieťa a myslia si, čo všetko dieťa nedokáže.
Čo ste počas kampane zistili, že si ľudia myslia o nepočujúcich?
Mal som aj reakcie, že ľudia neverili, že dokážem ako nepočujúci fungovať rovnocenne. Predsudky určite boli. Ale chápem to, potreboval by som dlhšiu kampaň na to, aby som spravil osvetu a ľuďom ukázal, že to nie je pravda. Keď som však urobil rozhovory s médiami, ľudia ma začali vnímať inak. Začínal som od nuly a blízko pred voľbami som mal 6,5 percenta. To je pre mňa úžasné číslo. Keď som sa vzdal kandidatúry v prospech iného kandidáta, aj tak ma zakrúžkovalo ešte dvetisíc ľudí. Nechcel som však dopustiť, aby pokračovalo bývalé vedenie, bola potrebná zmena, tak som sa radšej s ťažkým srdcom vzdal.
Jaroslav Cehlárik
Je predseda Trnavskej asociácie pre sluchovo postihnutých, ktorá zabezpečuje online tlmočenie pre nepočujúcich. Zamestnáva piatich tlmočníkov na plný úväzok, ktorí osobne alebo cez kameru v mobile tlmočia u lekára či na úradoch. Služba je financovaná z Trnavského kraja. V roku 2017 kandidoval na predsedu Trnavského samosprávneho kraja, vzdal sa v prospech Jozefa Viskupiča.
