Na Slovensku existuje silná a úspešná tradícia sluchovo znevýhodnených stolných tenistov. Za všetkých spomeňme len nedávne úspechy T. Keinatha a E. Jurkovej, ktorá v roku 2017 dokázala získať trojnásobný titul majsterky Slovenska dospelých. Nie každému je však známe, že možno vyrastá jej nástupníčka. Životné osudy, prekážky a ciele dvanásťročnej Emy Štetkovej z STK Lučenec-Kalinovo vám priblížime prostredníctvom nej samej a jej trénera Jaroslava Adámeka.
Ema, môžeš nám v krátkosti opísať tvoj hendikep?
Od narodenia som sluchovo postihnutá. Mám praktickú obojstrannú hluchotu, počujem iba na desať percent. Obaja moji rodičia sú taktiež nepočujúci. Pomáham si načúvacím aparátom a pri bežnej komunikácii hlavne čítaním z pier. Ovládam síce posunkovú reč, ale väčšinou rozprávam hovorenou rečou. Chodím do bežnej školy s počujúcimi, zvládnuť sa to teda dá.
Ako si sa dostala k stolnému tenisu a ako intenzívne sa mu momentálne venuješ?
Ako rodina sme celkovo športovo založení, športujeme radi, nezáleží na type športu. Dáva nám to veľa príležitostí, dodáva skúsenosti a možnosti komunikácie. Ja som začala hrávať stolný tenis ako osemročná. Priviedol ma k nemu ocino, videl, že mám niečo v sebe. Baví ma to, trénujem štyrikrát do týždňa, niekedy aj ráno.
Pociťuješ počas hry nejaké výrazné obmedzenia?
S trénerom Jaroslavom Adámekom bol v komunikácii u mňa spočiatku problém.On rozpráva dosť rýchlo, niekedy mám problém s odčítaním. Veľmi sa však snaží. Uvedomujem si, že aj pre neho je to mimoriadne náročné, aj preto je potrebná výraznejšia spolupráca medzi rodičmi, trénerom a mnou samotnou. Chcela by som sa mu preto úprimne poďakovať za jeho trpezlivosť a ochotu pomáhať napriek môjmu hendikepu, ktorý môže spôsobovať komunikačné problémy.
Aktuálne si v slovenskom rebríčku mladších žiačok (pozn. k 1. 1. 2019) dvanásta. Ako vnímaš to, že tvoje súperky tento hendikep nemajú, no napriek tomu s nimi dokážeš hrať vyrovnané súboje?
Môj hendikep v hre oproti súperkám vnímam ťažko, pretože nepočujem zvuk dopadu loptičky, alebo iné reakcie, napr. pokyny od trénera. Musím všetko vnímať očami a s citom ku hre. To ma dosť vyčerpáva a po súťaži preto bývam strašne unavená.
Na Slovensku máme množstvo sluchovo postihnutých hráčov, ktorí to dotiahli ďaleko. Máš aj ty podobné ciele?
Dvakrát som už postúpila na majstrovstvá Slovenska najmladšieho a mladšieho žiactva, tiež hrávam s mužmi 5. ligu. V budúcnosti by som určite chcela hrať v súťažiach medzi nepočujúcimi, napr. na majstrovstvách Európy či deaflympiádach. V apríli 2019 sa chystám reprezentovať Slovensko medzi nepočujúcimi v Bulharsku, bude to moja prvá skúsenosť na takejto úrovni, na ktorú sa už veľmi teším. Mojím vzorom je Eva Jurková, rada by som dosiahla také úspechy ako ona.
Jaro (pozn. tréner Jaroslav Adámek), v čom je spolupráce s Emou pre teba odlišná oproti ďalším ďeťom, ktoré trénuješ?
Musím sa priznať, že naša spolupráca je pomerne komplikovaná. Niekedy dookola každodenne vysvetľujem tie isté veci, čo nie je ľahké. Treba mať veľa trpezlivosti a pravdu povediac, keby sa naozaj nesnažila chápať veci, ktoré od nej chcem, neviem, či by som to dlho zvládal. Na druhej strane je však potrebné objektívne priznať, že Ema je húževnatá a vidieť, že naozaj chce niečo dosiahnuť. Niekedy mám pocit, že je až premotivovaná a netrpezlivá, kedy prídu väčšie úspechy. Ja však verím, že aj tie sa postupne dostavia tak medzi nepočujúcimi, ako aj počujúcimi. Jej prístup k tréningu hodnotím ako jeden z najlepších v klube. Príde vždy prvá, pomože mi poskladať halu, ohrádky, sieťky. Na tréningu vydá zo seba všetko. Je však aktívna aj mimo tréningu, s rodičmi chodí ešte behať a cvičiť, čo je veľké plus.
Vnímaš počas tréningu aj rozdielny prístup medzi deťmi navzájom?
Myslím, že tak pre samotnú Emu, ako aj pre jej spoluhráčov to nie je ľahká situácia. Mnohokrát nevie, o čom sa deti bavia, len sa na nich pozrie a domyslí si svoje. Následne vznikajú preto rôzne nedorozumenia, ktoré ako tréner musím riešiť. Myslím si však, že zatiaľ je to v rámci normy a situáciu zvládam, čomu sa však tiež musím učiť. Ako tréner medzi deťmi rozdiely nerobím, musím však uznať, že to s rovesníkmi nemá ľahké. Ked sa chce s niekým rozprávať, druhé dieťa musí dávať velký pozor, aby sa pozerali na seba, aby vedela čítať z úsť. Na to však niektore deti nemajú trpezlivosť.
- text: Daniel Fink
- foto: archív Emy Štetkovej
